Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta. Povedal Ludwig Wittgenstein. Písanie je pre mňa permanentným balansovaním na tej hranici. Opakujúcim sa pokusom o jej posunutie. Pretože ak rozšírim priestor sveta vo mne, rozšírim aj priestor jazyka, zväčším slobodu, presnosť aj váhu slova. Teda minimálne teoreticky. V realite je, žiaľ, písanie zväčša streľbou do prázdna. Lepšie to napísal Wittgenstein v liste adresovanému priateľovi Fickerovi, v ktorom sa usiluje priblížiť zmysel Logicko-filozofického traktátu, jedinej knihy, ktorú vydal počas svojho života. Prezrádza v ňom, že zmysel traktátu je etický (hoci o etike v ňom veľa nenájdeme), že kniha sa skladá z dvoch častí: z tej napísanej a z tej nenapísanej. A že podstatná je tá druhá, nenapísaná. Tá, ktorá sa nedá vysloviť.
