Robert Bielik sa vo svojom básnickom debute usiluje uchopiť problematiku ľudskej existencie v širších než len bezprostrednou osobnou skúsenosťou, resp. časovo a geograficky vymedzeným spoločenským systémom určovaných súvislostiach. Opiera sa preto akoby o takmer celú historickú skúsenosť ľudstva – prinajmenšom od dôb antických – a, pretaviac ju cez filter vlastnej empírie a interpretácie, podáva o nej „nové“ svedectvo. Zároveň vychádza z najvýbojnejších prúdov slovenskej lyriky posledných desaťročí, ale aj zo svetovej poézie – to je uznanie, nie výčitka.
Igor Hochel
Bielikove zvláštne, filozoficko-poetické texty si vyžiadali aj zvláštny, osobitý tvar, pripomínajúci síce niekedy svojou nespútanou fantáziou Rimbauda (Sezóna v pekle), no v oveľa väčšej miere mystické texty siahajúce od Biblie až po heretikov rôzneho formátu a strihu. Svet je tu prefiltrovaný do symbolických, mnohovýznamových obrazov, vízií a symbolov, ktoré chcú vysloviť akési vnútorné, naliehavé a burcujúce posolstvo.
Ivan Mojík
