Keď ma vyhodili z televízie, svet sa mi nezrútil, lebo napriek všetkému, čo som ako novinár a televízny redaktor mal rád, bol základ môjho sveta v rodine. Uvedomil som si, že boli roky, keď ja som si žil a nevinní ľudia trpeli vo väzeniach, v baniach, vyradení zo života. Tak som si pomyslel: no a čo sa ti vlastne stalo? Takže sa mi vlastne nič nestalo. Zakotvil som ako robotník v Dimitrovke... (...) Prišiel november 1989, navštívil ma filmový štáb, aby som sa vyjadril k rokom neslobody. Asi čakali, že budem volať po čistkách, po revanši, po politických popravách. Naopak, povedal som: „ Mám jedno veľké želanie, aby dejiny slovenského národa prestali byť dejinami pomsty!“ Povedal som to vážne a myslím to vážne aj teraz. Lenže mám pocit, že dejiny slovenského národa ešte neprestali byť dejinami, ak nie pomsty, tak aspoň odvety.
