Rudolf Čižmárik patrí bezpochyby k ideovo najkoncepčnejším a literárne najkonzekventnejším autorom terajšej mladej strednej generácie. Jeho tvorba je prestúpená plebejskosťou, účasťou na osudoch jednoduchých ľudí, uplatňovanou najmä častými návratmi do krajiny detstva.
Ján Šimonovič
Čižmárik vychádza z konkretistickej výrazovej koncepcie, čo sa odzrkadľuje na metaforickej výstavbe jeho básní, realizovaných akoby dvojexpozičným záberom, z ktorých jeden zachytáva reálnu ideovo-tematickú líniu výpovede, druhý jeho obraznú „nadstavbu“ … Zážitkovo determinovanú opisnosť nahrádza intelektuálnou reflexiou a meditáciou. Do sociálneho cítenia mladých vnáša prvok intelektuálnej sebaanalýzy.
Jozef Hvišč
Vo svojej doterajšej tvorbe venoval Rudolf Čižmárik významné miesto širokej škále svedectiev o morálnej sile, ale aj slabosti súčasného človeka. Vyšiel z princípu, že podstaty individuálneho i spoločenského bytia sa môžeme dotknúť aj v sebe samých. Veľké témy poézie objavil svojským spôsobom.
Dalimír Hajko
Čižmárik v knihe esejí Dvojaký život zvolil úvahovú metódu, no takisto sa cíti byť všetkým tým, čím sa nám predstavil vo svojich predchádzajúcich tituloch – básnikom, prozaikom a aj akýmsi furiantom umenia v dobrom slova zmysle. Jeho literárne analyticko-hodnotiace postupy a názory vyplývajú z osobného vnímania umenia, vlastnej apercepcie emocionálno-senzuálnej náplne diela, ako aj vlastných súdov a analýz rozličných významových rovín. Estetiku vníma slobodne, subjektívne a má skôr potrebu rozmýšľať priamo v procese vytvárania, improvizovať, ako dopredu niečo pripraviť a držať sa pevných postupov. (...) Čižmárik tak prejavil osobnú dávku originality z pozície svojho vlastného autorského alter ega, ktoré nielenže tvorí dvojaký život s jeho osobnosťou, ale ako sám píše, má i vlastné srdce plné ideálov.
Radoslav Tomáš