Rudolf DILONG patrí medzi popredných a mimoriadne plodných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok. Dilong dostal od literárnych kritikov mnoho prívlastkov – utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody, Boží básnik, básnik burlivák, básnik, ktorý držal v jednej ruke pero a v druhej meč, aby rúbal perom a písal mečom – pričom každý z nich vystihuje a približuje Dilongovu povahu a tvorbu. Jeho život aj básnickú tvorbu nezmazateľne poznačila veľká a celoživotná láska k Vali, žene židovského pôvodu, "zakázaná" láska, navyše v čase, keď v Európe i na Slovensku vrcholil antisemitizmus. Inšpirácia a dôsledky tohto ľúbostného vzťahu boli neskôr v rôznych podobách a intenzite prítomné v takmer celej Dilongovej tvorbe. Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup, okolo ktorého sa združila už predtým založená rovnomenná skupina mladých básnikov, prozaikov a kritikov. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! stvárnil cez tradičné rustikálne videnie tému prírody a sedliackeho života. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov prijímal podnety rôznych básnických prúdov, najmä poetizmu a nadrealizmu (Mesto s Ružou). Podľa literárneho historika Stanislava Šmatláka v Dilongovej tvorbe tohoto obdobia "išlo o bytostné osvojenie si a subjektívne prežitie i básnické artikulovanie novej podoby lyrizmu, ktorým sa Dilong nezameniteľne svojským spôsobom začlenil do utvárania práve modernej vývinovej štruktúry slovenskej poézie v onom období." Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch (zb. Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné). Básnická úroveň jeho tvorby kolísala a menej hodnotnú časť jeho tvorby predstavuje príležitostná a oslavná poézia (Roky pod slnkom) ako aj poézia s agitačnými veršami podporujúcimi totalitnú ideológiu Slovenskej republiky (Gardisti na stráž!, Vojna). V druhom, exilovom období vydal Dilong viac ako 70 básnických zbierok, pričom ich konkrétna podoba a obsah zostáva dosiaľ v jeho vlasti neznámou. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že aj v tomto období sa jeho literárna produktívnosť rozrástla do veľkých rozmerov i žánrovo a oveľa viac pozornosti popri písaniu poézie venoval písaniu prózy, publicistike i dráme. Po 1989 sa tomuto autorovi začala opätovne venovať na Slovensku pozornosť – vyšli niektoré reedície jeho skorších kníh, ako aj výber z exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, ktorý je svedectvom básnikovho veľmi intenzívneho prežívania trpkého údelu vydedenca a odlúčenosti od vlasti. K posledným prvýkrát publikovaným prácam patrí nedokončená próza Ruža Dagmar (2000), ktorá vznikala v druhej polovici šesťdesiatych rokov. V próze básnik tlmočí svoje smútky, krehkú nádej i vieru v nezlomného ľudského ducha a všemocnú silu lásky. Zatiaľ poslednou publikovanou knihou je Dilongov zápisník – "životopis" s názvom Mladosť z očistca, ktorý vznikal v roku 1939 – 1942. Kniha predstavuje hlboký pohľad do básnikovho myslenia, jeho názorov na svet, Boha, poéziu, kňazské povolanie, cirkev, národ, ale aj najintímnejších pocitov, ktoré prežíval z kradmej a "zakázanej" lásky. Dilong sa svojou tvorbou zapísal do slovenskej literatúry ako moderný básnik, ktorý ani v poézii nezatajoval svoj františkánsky rehoľný habit a zároveň mu kňazské rúcho nebránilo v tom istom okamihu vnímať svet z dynamiky mimokláštorného života či podnikať výpravy do vnútra vlastného ľudského ja.
Norbert Gašaj
