Písanie je určite aj účinnou formou terapie. Cítil som to najmä pri písaní knihy Temná zeleň. Bol som naplnený jej témou a osobnými zážitkami až po okraj duše, bol to mučivý pocit, asi by som bol zahynul, keby som sa nebol mohol vysloviť. Novelu Mladší brat som dopisoval po kúskoch, s vypätím posledných duševných síl… Dobrovoľne som si zvolil svoj údel – premeniť osudy tých ľudí na osudy literárnych postáv, pokúsiť sa zachovať ich pri živote, lebo mnohé z nich rastú do polohy mýtu či povesti. Viera v ľudí by v tomto mojom úsilí bola nedostatočná. Preto v sebe generujem vieru vo vyšší zmysel ľudského utrpenia a akýsi inštinkt ma ubezpečuje, že som takpovediac na stope pravde, ktorú sa usilujem objaviť a zmocniť sa jej.
