Rudolf Dobiáš vkročil do slovenskej literatúry bez hluku a tak isto sa v nej dodnes pohybuje. Model jeho dobra a zla je zrejme tradičný, tak ako tradičné je aj to, že dobro musí vyhrať. V živote i v človeku. Vstupoval medzi svojich čitateľov s čistým slovom rozprávky pre čisté detské duše. Písal poéziu i prózu pre mladého čitateľa. Nad tým všetkým tvorivým úsilím zakaždým cítiť hrozbu neslobody a nespravodlivosti, nikdy nie však beznádej. Niet v tom trpkosti, je len veľké množstvo poznania. Áno, často trpkého poznania.
Milan Resutík
Najnovšia kniha Rudolfa Dobiáša Znovuzrodenie potvrdzuje, že v jednoduchosti je krása, alebo tiež, že pravá krása je v podstate jednoduchá, čiže prirodzená, čistá a zrozumiteľná, podobne ako pravda. Možno to povedať v súvislosti s vonkajšou podobou knihy (grafická úprava Miroslav Cipár a ilustrácie Jozef Vydrnák), ale aj vnútornou, ideovo-estetickou a obsahovou. Ako čítame v doslove Antona Baláža: „Znovuzrodenie nateraz završuje Dobiášov veľký epický cyklus príbehov o nezabúdaní a odpúšťaní... Dobiášove prozaické knihy z prítmia významne obohatili súčasnú slovenskú literatúru, nanovo zvýraznili jej humanistickú tradíciu a zároveň vytvorili dramatický a umelecky sugestívny obraz temných stránok slovenského života v druhej polovici 20. storočia.“ A môžeme dodať, že v Dobiášovom podaní sú temné stránky života vyvažované hľadaním a nachádzaním mravných hodnôt. Rudolf Dobiáš ako spisovateľ zostáva verný skutočnosti. Neodvracia sa od nej, práve naopak, z nej vychádzajúc modeluje svoje diela. Príbehy zo života pretavuje do príbehov literárnych, umeleckých, zovšeobecňujúcich. Píše o láske i nenávisti, čestnosti i zrade, o túžbe po šťastí. Nič ľudské mu nie je cudzie, a najmä mu nie je cudzí človek, aj preto sú jeho prózy plnokrvné a umelecky pôsobivé.
Ján Maršálek
Litánie k slobode boli napísané krátko po nežnej revolúcii. Sú odrazom doby, ale zároveň ju presahujú. Lyrický subjekt sa neutápa v detailoch, zaujíma ho to dôležité, zaujíma ho človek a jeho sloboda. Básnická skladba má pevnú a premyslenú štruktúru. Viazaná forma jej dáva ušľachtilý výraz a údernosť, verše plynú súladne s obsahom. (...) Básnik využíva silu protikladu a kontrastu. Sloboda môže byť darom i zmarom, povzbudením i bremenom, zdrojom radosti i pocitu zodpovednosti: „nájdená v ľudskej pene / pre nové pokolenie.“ Sloboda je v človeku, človek ju môže prijať alebo odmietnuť, využiť alebo zneužiť.
Ján Maršálek
