Rudolf Jašík plnil v slovenskej literatúre po roku 1945 podobnú úlohu, akú mal vo francúzskej Malroux alebo v americkej Hemingway: skúsenosť z vojny, tragické cestopisné motívy vojenského putovania po cudzích krajinách, spoznávanie iných kultúr prostredníctvom (médiom) vojnovej situácie. V krátkych prózach nadväzoval aj na charakteristickú líniu slovenského naturizmu, v románoch zobrazoval európsku povojnovú situáciu zrkadlom vojnových fresiek a príbehov. Táto jeho dvojdomosť uprostred prózy ako celku obsahuje prvky hodnotovej polyfónie moderného románu, obohatené a okorenené osobitou stredoeurópskou vojnovou skúsenosťou. Baladickým románom Na brehu priezračnej rieky sa ako bohato štruktúrovaný románový rozprávač vyrovnáva s posolstvom slovenského naturizmu, aby ho v románoch Námestie svätej Alžbety a Mŕtvi nespievajú povýšil na hĺbkovú súčasť románového rozprávačského štýlu. V týchto dielach akoby sa tvorivá skúsenosť naturizmu objektívne aplikovala v estetike civilizačnej katastrofy, akou nepochybne vojna je, vyrovnávajúc tak zlomy a emócie príbehov.
Peter Valček
