Rudolf Jurolek photo 2

Rudolf Jurolek

3. 5. 1956
Zákamenné
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Jurolek buduje svoje básne na odmietaní uponáhľaného sveta a priemernosti človeka. V básňach s umelecky pôsobivým prienikom osobného a spoločenského je ako básnik najistejší. Takto sa mu podarilo stvárniť problém cynizmu, absencie citu a ľudskosti (Automat, Selekcia, Keď ste preč, Cestou domov) a vojnovej hrozby (Svet ešte funguje, Svet detí, Vrátiť sa). (...) Všetko, o čom Jurolek píše, je prapodstata bytia, nie nové, nie neznáme v slovenskej literatúre. Na tomto základe si takmer každý začínajúci autor overoval svoju básnickú citlivosť. V tomto zmysle sa aj Posunok zdá skôr overovaním básnických schopností, ako hľadaním nového poznávania. Ale overovaním celkom úspešným.

Jana Kababíková

Rudolf Jurolek, autor zbierky Život je možný, je dobrovoľným outsiderom slovenskej poézie. Jeho poéziu charakterizuje Canettiho motto k tejto knižke: „Len pokoj a pomalosť stoja ešte v živote za to.“ Rudolf Jurolek teda hľadá (a nachádza) hodnoty nenáhlivosti, garantované vlastnou životnou empíriou: „Nenapíšem báseň, / v ktorej by som nebol“. Jeho spytovanie „Rozplyniem sa / na čísi modrý sen?“ polemizuje so súčasnou tendenciou presadzovať sa, nechávať o sebe vedieť vo všetkých odkazovačoch sveta. Situuje sa do pozície blázna, pretože ktože už básni v tomto pragmatickom priestore: „... bože, muž pred päťdesiatkou, / píšem básne“. Nie je v tom póza, ani gesto sebaľútosti. Je v tom láskavá sebairónia. Práve spojenie vrúcnosti a citovej účasti s akousi ľahostajnosťou, akú poznáme z východných filozofií, robí Jurolekovu poéziu nečakane príťažlivou.

Daniel Hevier

Jurolekove sebareflexie z knihy Putovanie Jakuba z Rána zjednocuje ich vážny, samotársky lyrický subjekt uvedomujúci si svoje trápenie: „Všetko, / čo cítim, je bolesť“ (s. 6) – túžiaci po šťastí, vážne i ironicky. Preto sa vracia k základným otázkam, k elementárnosti prežitých chvíľ, ktorými by chcel previdieť až k mystériu života. Hľadá odpoveď na samého seba ako človeka a ako básnika cez jasné a krehké opisy, cez citlivé a farbisté vnemy. Niektoré básne sú komponované ako konkrétne prírodné či komorné momentky zväčša s abstraktnou pointou, iné prezrádzajú viacvrstvový úvahový čas – oba typy sú zamerané na vyjadrenie paradoxného životného pocitu zloženého zo skepsy a sklamania, ale aj z úžasného očarenia a radosti. Všetko v nenápadných a básnicky hladko ustrojených veršoch zdanlivo plynie bezprostredne, no každá maličkosť, detail a jemnosť (bijúce zvony, močenie do snehu, augustové polia atď.), môže viesť k správnej odpovedi, môže vytrhnúť z vnútornej bezvýchodiskovosti. Môže. Nemusí. Presne taký je Jurolekov básnický svet: v tej možnosti je nádej a v tom nemusení pochybnosť o nej. Každé hľadanie, akokoľvek márne, je vždy prejavom poznávania a sebapoznávania, takže v tomto zmysle žiadne hľadanie nie je márne, vo veršoch to znie takto: „život si nepodrobíš, / spása nepríde; / ale zomrieť / môžeš šťastný“ (s. 22). V strednej generácii našich poetov a poetiek sme si už zvykli na skvelé kúsky reflexívnej poézie. Nemožno povedať, že Jurolek je niečím výnimočne novým, určite však fascinuje jeho v skromnosti uzavretá zložitosť.

Radoslav Matejov