Literárna tvorba Rudolfa Schustera rovnomerne a rovnocenne osciluje medzi troma žánrami: prózou, literatúrou faktu a drámou. Spisovateľ sa vo všetkých troch žánroch prejavuje ako výsostne skúsenostný autor. Píše len o tom, čo bezprostredne spoznal a zažil, a pokiaľ ide o prevzaté poznanie prostredníctvom štúdia historických faktov, tak len o tom, s čím sa ako človek i spisovateľ bytostne stotožnil. Prvé obdobie jeho literárnej tvorby charakterizujú prózy (novely a romány), ale aj dramatické útvary zo súčasného života. Spisovateľ veľmi dobre pozná každodenný život obyčajného človeka a veľmi presne vie, čo hýbe spoločnosťou a kde sú jej citlivé nervové zakončenia. Predmetom jeho tvorivého záujmu sú najčastejšie tie situácie v živote človeka, keď musí preukázať zodpovednosť, rozhodnosť a schopnosť povýšiť spoločenský záujem nad individuálny. Preto sa hrdinami jeho epických i dramatických diel najčastejšie stávajú ľudia, ktorí už len z pozície svojho funkčného zaradenia musia niesť na svojich pleciach i vo svojom svedomí najväčšiu ťarchu zodpovednosti. Taký je napríklad Ján Klimeš z románu V znamení zvona, ktorý nesie zodpovednosť za rýchlu, úspešnú a ekonomicky prijateľnú generálnu opravu vysokej pece v mohutnom oceliarskom podniku. Postavy zo spoločenských próz R. Schustera sú presvedčivé. Nesú v sebe prirodzenú drámu života každého ľudského jedinca. Z tematického zamerania na súčasnosť a problémy dnešných ľudí sa na prvý pohľad zdanlivo vymyká dvojdielna historická hra Bocatius o košickom richtárovi, učiteľovi a vydavateľovi z prvej tretiny 17. storočia. Autor, ktorému osud prisúdil po štyroch storočiach riadiť to isté mesto, nie náhodou hľadá súvislosti a zdroj poučenia práve v tomto svojom predchodcovi. Tretím žánrovým okruhom literárnej tvorby R. Schustera je cestopis a literatúra faktu. Žáner cestopisu, ktorý sa v jeho tvorbe tematicky sústredil na Brazíliu, mu predurčila rodinná tradícia, ktorej začiatok nachádzame v dvadsiatych rokoch 20. storočia u autorovho otca a strýka. V tomto zmysle majú autorove cestopisy nielen dokumentárny aktuálno-poznávací, ale aj kultúrno-historický význam a zmysel. Zo štylistického hľadiska cestopisy majú charakter reportážnej publicistiky a literárnej reportáže. Výraznejšie znaky literatúry faktu majú tie diela, ktoré tematicky čerpajú výlučne z autorovej politickej činnosti a politickej skúsenosti. Ich charakteristickým znakom je skutočnosť, že sú napísané takmer bezprostredne po určitých spoločenských a politických udalostiach, teda tak, ako sa naozaj stali a ako ich autor videl svojimi očami a zaznamenal po bezprostrednej skúsenosti. Hoci v týchto knihách nájdeme aj dialógy, nemožno ich považovať za beletrizujúci prvok. Majú výlučne dokumentárny charakter. Inak je to pri biografických dielach R. Schustera, v ktorých sprístupňuje život a dielo slovenských výtvarných umelcov Jozefa Fabiniho a Ernesta Zmetáka a čiastočne aj v knihách Hlavná a Muž s dvoma srdcami. Aj keď sa tieto diela (ale aj mnohé iné v slovenskej literatúre) už tradične, ale hlavne zotrvačne zaraďujú do žánrovej rubriky literatúry faktu, nie je to celkom presné. Majú totiž celý rad výrazných znakov, charakterizujúcich umeleckú prózu, vrátane stavby príbehu. Presnosť zaradenia takýchto diel do vývinových tendencií každej literárnej kultúry nie je však záležitosťou tvorcov, ale vecou literárnej teórie. V umení totiž najviac platí zistenie, že prax predurčuje teóriu s pomerne veľkým vzdialenostným odstupom.
Jaroslav Rezník
