Rudolf Sloboda

16. 4. 1938
Devínska Nová Ves
—  6. 10. 1995
Devínska Nová Ves
Žáner:
dráma, esej, literárna veda, poézia, pre deti a mládež, próza, iné

Napísali o autorovi

Tie roky na začiatku ešte nemali také husté sito, aby cez ne neprešlo básnické a mýtizujúce Romaneto Don Juan. Je to malá majstrovská novela či maximálne zhustený román. Ale už roku 1976 to musela byť zbierka optimistických a pozitívne ladených poviedok pod angažovane znejúcim názvom Hlboký mier. Kým v predošlom období podstupoval Sloboda zápas najmä sám so sebou, s premáhaním entropie, sedemdesiate roky sa stávajú bojiskom o udržanie čistého štítu. Ak nerátame bizarnú zbierku básní Večerná otázka vtákovi, Slobodovi vychádzajú čoraz tenšie a kratšie knižky. Nebolo to preto, že by sa stenčil prameň jeho inšpirácie, ale preto, že začal desaťročia trvajúci zápas s  lektormi, supervízormi, posudzovateľmi, redaktormi, vedúcimi redaktormi, šéfredaktormi... Pravidelne sa opakoval rituál: R. S. doniesol do vydavateľstva objemný rukopis, ktorý mu po čase vrátili na dopracovanie alebo si ho rovno sám vyžiadal a výsledkom bola knižná žiletka. Také sú knižky Hudba a Vernosť, krotké, nevýrazné, neškodné novielky, v ktorých sa autor stiahol na bezpečnú pôdu privatissima. Občas sa z toku nezaujímavého deja zatrblietal pekný detail, vtipný postreh či brilantná esencia, ale väčšinou to boli fádne a šedivé deje. A tak pre mnohých čitateľov bolo najsilnejším zážitkom (ešte stále) meno na obálke. Rudolf Sloboda – ako logo osobnej slobody a dobyvzdornosti hlásajúce: ešte stále žijem, metám sa, aby ma nedostali a neurobili zo mňa svojho režimového spisovateľa.

Daniel Hevier, Prípad Sloboda, 2009

Sloboda v sebe nezaprie britkého, jasnozrivého a presného pozorovateľa citlivo vnímajúceho odľudštenú prázdnotu okolitého sveta. Zároveň je však aj mimoriadne zdatným psychoanalitykom vlastných vnútorných démonov, pričom oba tieto svety sa v jeho prípade o seba veľmi bolestivo trieštia. Jeho jazyk je tvrdý, hrubý, ale nechýba mu svojrázna originalita. V navonok neotesanej forme sa skrýva hlbokomyseľná duša schopná širokospektrálnych úvah, v ktorých je však plno značne neveselých nálad. Dominujú rôzne absurdné situácie, bezvýchodiskovosť, dezilúzia či vyložene čistá, neriedená depresia zo všetkého navôkol. Miestami však nečakane vyskočia i humorné pasáže, ktorým nechýba výrazný sarkazmus a ironický úškľabok. 

Matúš Procházka, Medzi knihami, 2018

Krv ako väčšina jeho kníh sa stretla s rozporným prijatím. Vyčítali im chaotickosť, roztrieštenosť, protichodné závery a po roku 1989 najviac klali oči autorove komunistické postoje. Nezriedka sa o ňom hovorilo aj ako o grafomanovi, dokonca aj jeho priatelia si mysleli, že píše pod svoju úroveň. Mohla za to však neistota, pre ktorú nechal redaktorom vydavateľstiev až macošsky narábať s jeho rukopismi, stávalo sa, že dovolil vyhodiť celé desiatky až stovky strán – román Uršuľa vo vydavateľstve zoškrtali na tretinu. Vyzeralo to, akoby si svoje texty vôbec necenil.

Vyzerá to ako nevšímavosť, ale je to veľká a ťažko vybojovaná pokora, vyplývajúca z toho, že napriek rozháranosti bol hlboko veriacim človekom, neistota paradoxne bojujúca s hrdosťou a vedomím vlastnej ceny. Nečudo, že ustavičný boj o zdravý rozum a o svoje miesto vo svete a v literatúre, hoci odmietal status autora ako svedomia národa a morálnu autoritu, ktorá zabezpečuje umelcovi slávu a cenu pre to, čo vykonal na poli národnom a štátnom. Na sláve mu azda záležalo zo všetkého najmenej, dokonca vtedy sa prejavovala jeho hanblivosť. Je povestné, ako sa vykrúcal, keď mal na krstoch uvádzať do života svoje knihy, ako sa neprestajne ospravedlňoval z čítačiek, autogramiád a besied v knižniciach. Naopak, často a rád viedol ohnivé filozofické debaty o filozofii a náboženstve, politike a susedských vzťahoch.

Vlado Pisár: Alkohol, smrť a krv. O románe Krv, 2009

Literárnym tematizovaním protikladu ontologického a sociálneho (intelektuálneho) bytia človeka R. Sloboda svojím dielom utvára permanentnú systémovú reflexiu empiricky prežívanej skutočnosti, čím paralelne tematizuje problém torby a tvorivosti ako problém osobnostnej zrelosti, ako problém utvárania a pretrvávania osobnosti.

Zora Prušková