Rút Lichnerová photo 1

Rút Lichnerová

12. 1. 1951
Martin
Žáner:
esej, odborná literatúra, próza, rozhlasová tvorba
Rodné meno:
Kušnieriková

Komplexná charakteristika

Rút Lichnerová, jedna z najpozoruhodnejších súčasných slovenských autoriek, zaujala kritiku aj čitateľov už pri vstupe do literatúry prvou poviedkovou knižkou, a to osobitým rukopisom, nekonvenčným pohľadom, ale aj presnosťou obrazu a jemnou prácou s detailom. Poviedky v Kremenisku charakterizuje schopnosť na malom priestore vytvoriť popri vonkajšom aj pôsobivý „vnútorný príbeh“ (s prienikom do zložitej psychológie postáv), takisto špecifický typ senzibility, ktorý by bolo možné označiť ako „vecnú senzibilitu“, spojenú s úspornosťou a triezvou vecnosťou výrazu, s umením skratky a náznaku. Ak sa na jednej strane autorka v ďalších textoch vzdialila od poetiky debutu a rozvinula v nich originálnym spôsobom prvky lyrizovanej prózy, ktorá má u nás pomerne silnú tradíciu, na druhej strane už v tejto knižke sa črtajú niektoré konštanty jej textov. Jednou z nich je viazanosť na konkrétny priestor (zväčša ide o Banskú Štiavnicu či Dolný Kubín) a zároveň schopnosť presahovať ho (podobne ako jedinečný príbeh spätý s ním) univerzálnejšou platnosťou výpovede; za druhú by bolo možné pokladať istý vybraný typ postáv: jej postavy sú zväčša bizarné, nekonformné, prečnievajúce zo svojho prostredia, neladiace, prichádzajúce s ním neraz do konfliktu, kráčajúce „v protismere“, a preto viac alebo menej osamelé. Počnúc Šahíziho tabíou a vrcholiac Riekou rozvíja autorka vizuálnosť, expresivitu a aj zmyslovosť textov: akoby ich tvorila s čoraz väčšou uvoľnenosťou, napriek vážnosti sujetu aj s istou hravosťou, prejavujúcou sa okrem iného rozkošateným, obrazným a šťavnatým jazykom. Prítomný v týchto textoch nie je len pohľad, očarene prestupujúci horizontálnou aj vertikálnou štruktúrou obrazov, prítomný je v nich celý komplex zmyslov, celé telesno, čitateľa zaangažúvajú obraznosťou, vôňou, farebnosťou, prizývajú na zážitok nielen videného, ale aj hmataného, preciťovaného všetkými zmyslami i pórmi. Táto zmyslovosť (telesnosť) sa v Lichnerovej textoch vrství s duchovnosťou, tak ako sa v nich vrství metafyzickosť s erotikou, racionálno s iracionálnom, a to spôsobom, ktorý je v kontexte súčasnej slovenskej ženskej literatúry ojedinelý (azda niektoré prvky príbuznosti by bolo možné nájsť s Margitou Figuli); v týchto textoch cítime prítomnosť faktu, ale aj fantázie, ich realita je svojbytná, presiaknutá snivosťou, posilnená vo svojej reálnosti imaginatívnosťou. K osobitostiam jej poetiky patrí aj prelínanie archaickosti s výsostnou modernosťou, niekedy azda až postmodernosťou. Akoby v jej textoch rezonovali posolstvá o historicky akumulovanej ľudskej skúsenosti, morálne imperatívy odkazujúce na Bibliu, starozákonné motívy a neraz aj biblická metaforika; tieto stopy z histórie však prestupujú do súčasnosti, splývajú s ňou, vytvárajúc tak akýsi (časovo) dvojdimenzionálny obraz nielen aktuálneho deja, ale aj postáv. S tým azda súvisí aj ich dvojitá ukotvenosť: akoby boli predznamenané niečím archetypálnym, čo sa nanovo aktualizuje v konkrétnom sociálno-historickom kontexte, ich príbehy akoby sa odvíjali na osi „dvojčasu“. Lichnerovej prózy vyznievajú – napriek historickým rezonanciám v nich – veľmi súčasne, kritickou reflexiou mieria priam do najcitlivejších bodov aktuálnej spoločenskej reality, či je to už realita 50. alebo neskorších rokov. V Slepej rybke rozvinula autorka explicitne jednu zo svojich kľúčových tém, ktoré sú v menej zreteľnej podobe prítomné aj v jej iných dielach, a tou je komunikácia – medziľudská v reálnom živote a literárna (čitateľská) s textom. Pre protagonistku tejto novely, ale aj pre jej ďalšie postavy je príznačná istá vnútorná tenzia medzi túžbou po komunikácii (po vzťahoch) a vedomím nemožnosti (neschopnosti?) plnohodnotnej realizácie tejto túžby, nech sú už limitujúce faktory akejkoľvek povahy. Téma komunikácie, obmedzujúcich paradoxov, ktoré sú s ňou späté, sa stáva v tejto novele nosnou aj z hľadiska autorskej reflexie možných kontaktov medzi čitateľom a textom (umeleckým dielom), či v širšom zmysle reflexie spôsobov, akými literárny text môže žiť – a následne aj z hľadiska reflexie autorskej stratégie pri tvorbe (nielen tohto) textu. Mimoriadnu úlohu hrá u Lichnerovej príroda, ktorá rozhodne nie je redukovaná na prvok dekoratívny a ani na „vonkajšiu“ prírodu; jej postavy sú jednak úzko späté s prírodným prostredím, a táto zrastenosť je pre ne očividne dôležitým predpokladom prežívania, jednak ony samy sú „prírodnými“ v tom zmysle, že príroda je konštitutívnym faktorom ich identity, že sú spojené so živlami, presnejšie: živly sú v nich, vášnivých, niekedy nespútaných, až „divých“. Prírodu v nich nevytesnila a nemôže vytesniť nijaká civilizácia, oni samy sú „vnútornou“ prírodou, zjednocujúc v sebe pudy s kultúrou, biológiu so spiritualitou. Lichnerovej postavy sa vyznačujú tvrdošijnosťou, s akou hľadajú seba, svoju cestu, príznačné je pre ne odhodlanie, s akým chcú ostávať verné vlastným predstavám o človeku, o tom, čo znamená plnohodnotný vzťah (najmä partnerský) či zmysluplný, autentický život. Podobne možno povedať o autorke, že tvrdošijne a s odhodlaním hľadá vlastnú formu, pretavuje svoj materiál do jedinečnej podoby, že s uvzatosťou sleduje v textoch vlastnú literárnu cestu, na ktorej – ako sama vraví – väčšou chybou ako odlišnosť by bolo „prepočutie svojho vnútorného hlasu, nebytie samým sebou, konanie, ktoré nie je v súlade s vlastnou identitou“.

Anna Šikulová