Kniha Stanislava Rakúsa Pieseň o studničnej vode prichádza s odstupom troch rokov po románovej novele Žobráci a prináša na rozdiel od nej päť krátkych próz so sociálnou tematikou a baladickým ladením. Tonalita týchto próz je už zo slovenskej novelistiky známa; v čiastkových motívoch by sa dali nájsť koincidencie s mnohým v modernej domácej próze (Jilemnický, Hronský, naturisti, Jašík, Šikula), no jednako ostáva autor samým sebou a jeho diela originálnymi výpoveďami o človeku, dobe a spoločnosti. Prečo je to tak? Myslíme, že tajomstvo spočíva v svojskom uchopení literárne už toľkokrát traktovanej sociálnej témy. Stanislav Rakús totiž prekračuje rovinu výrazne načrtnutých spoločenských vzťahov tým, že smeruje k odhaleniu ich psychických a mravných dôsledkov. Rakúsovo rozprávanie je presýtené ľudovými povesťami, bájkami, rozmanitými podaniami, ani nie tak v súvislom prúde, ako skôr v jednotlivej rekvizite, reálii, náznaku a nálade. Tým autor vytvára dojem tajomna. V celej tejto knihe sa predstavuje ako majster atmosféry. Autorovu prácu charakterizuje veľká miera fantazijnej uvoľnenosti, nie bežná v slovenskej próze. Stanislav Rakús stavia skôr na asociatívnej než na logickej či chronologickej motivácii. V jeho próze sa ozýva množstvo často neidentifikovateľných hlasov. Všetky dokopy sa pokúšajú vytvoriť aspoň približne pravdivý obraz zvoleného úseku skutočnosti.
Albín Bagin
Pri čítaní Temporálnych poznámok som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú. A je iste dobrým vysvedčením pre autora, že i pri druhom čítaní ma znova a znova strhával prúd autorovho rozprávania.
Pavol Vilikovský
Stanislav Rakús nie je prvým ani jediným spisovateľom, ktorý svoje tvorivé aktivity upriamuje takmer rovnocenne na prózu i literárnu vedu. Pozoruhodné je však to, že sa mu darí tvoriť veľmi kvalitné a podnetné práce v oboch oblastiach. Po nevšednej novele Temporálne poznámky mu vyšla knižka esejí a štúdii Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou, v ktorej o. i. upúta aj šírka stvárňovanej problematiky, ktorú sa pokúsil vymedziť najmä pojmami mnohoznačnosť a presnosť. Tieto dva pojmy Rakús objasňuje a chápe ako možnosti pre intuitívne (mnohoznačné) a vedecké (presné) intepretovanie umeleckých – v prípade tejto knihy predovšetkým literárnych procesov a javov. Nezanedbateľnú úlohu v Rakúsových literárnokritických prácach zohráva aj jeho vlastná prozaická skúsenosť, ktorá mu ponúka či umožňuje uvedomovať si také nuansy a problémy, ku ktorým sa literárny bádateľ bez uvedených skúseností nemusí dopracovať či nemusí si uvedomiť v plnej šírke všetky náležité súvislosti skúmaného prozaického fenoménu.
Jozef Špaček
Rakús patrí medzi novátorov i završovateľov jednej významnej etapy nášho literárneho vývinu, ktorá si nedeklaratívne vytýčila za cieľ nájsť strateného človeka, a trvalo jej to takmer celé polstoročie, kým ho nenašla, napriek tomu, že jej hľadačstvo malo všetky parametre talentovanosti a umeleckej ingeniozity. Rakús predovšetkým odpovedá na otázku, kde sa vzal stratený človek? Štyria hrdinovia štyroch poviedok knihy Telegram sú intelektuáli, ktorí svojím reálnym životom nedorástli ani na svoje intelektuálstvo, ani na svoje ambície nebyť intelektuálmi, ale niečím celkom iným, povedzme vykladačmi a vychutnávačmi života, vlajkonosičmi lásky, porozumenia a spoluúčasti. Tieto stopy v nich neprestajne existujú, ale ak vôbec niečím hýbu, vyvolávajú predovšetkým komické efekty. (...) Druhou otázkou je, ako majú títo komunikačnými defektmi poznačení skrachovanci žiť. V odpovedi je azda Rakús najnepodobnejší s prozaikmi, ktorí majú hrdinov s podobne koncipovanými osudmi, ale ktorých prozaická existencia spočíva vo výnimočnosti, čo sa nemohla rozvinúť, lebo spoločnosť, režim, politika neumožnili a zničili ... atď. Rakús svojim hrdinom neprisudzuje nijakú výnimočnosť, nerobí z nich vzory nenaplnených ľudských ambícií z nejakých príčin. Neverí, že by jasnozrivosťou svojho bytia akýmkoľvek spôsobom prekročili skutočnosť, ktorú žijú. Ich stav je skôr status quo sveta a postavy s antihrdinskými vlastnosťami sú atómy hľadajúce miesto v globálnej neurčitosti. (...) Rakúsove postavy neschopné komunikovať v reálnych situáciách si však zo svojej nemožnosti komunikovať vytvárajú akúsi platformu komunikácie v nekomunikácii, ktorá je, zdá sa, aj základným posolstvom poviedok tejto knihy. Rakúsovou odpoveďou na otázku, aký je stratený človek a aké má možnosti, je rozprávačstvo. Bravúrnym preskupovaním aspektov rozprávania vie autor zachytiť rozbujnenú intersubjektivitu, ale rovnako dosiahnuť aj do najintímnejších miest individuálnej situácie postáv a ich konania. Šancou Rakúsovho strateného človeka je vyrozprávať sa. Demokraticky a pluralitne sa vyrozprávať zo žiaľov a radostí, vykričať sa na plné pľúca zo svojich postojov, pokúsiť sa vysloviť nevysloviteľné. Vypovedaní hrdinovia v procese prerozprávania sa síce stávajú smiešnymi, ale prestávajú byť stratení a aspoň dočasne sa stávajú sebaformujúcimi či dokonca svetatvornými. Lenže práve v momente tohto prichytenia im autor ponúka solidaritu ako odmenu za odvahu vysloviť sa. A toto je aj autorova odmena čitateľovi za láskavé prečítanie jeho pisárskeho opusu, ktorý napokon predsa len vyznie smiešne, hoci smiech je iba jedna z mnohých pascí jeho čarodejného jazyka. Humor a irónia sú azda najpresvedčivejšími zložkami poviedok, čo nie je v porovnaní s jeho poslednými troma románmi nijakým prekvapením. Cez ne sa v Rakúsovej próze realizuje nielen autorský naturel, ale aj osobitosť pohľadu na svet a život, v ktorom zmysluplná karikatúra patrí k najušľachtilejším produktom bytosti zvanej človek, pokúšajúcej sa obsiahnuť svet, kde idey a ideály prestali fungovať ako hybné sily akéhokoľvek pohybu, vrátane literárneho.
Alexander Halvoník
