Literárny vedec, kritik a editor PhDr. Stanislav Šmatlák, DrSc., patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej literárnej vedy druhej polovice 20. storočia. Má za sebou rozsiahle literárnokritické, literárnovedné, literárnohistorické a editorské dielo. Svoj bádateľský záujem spočiatku zameral na metodologické problémy literárnej vedy. Začínal pod vplyvom štrukturalizmu, neskôr vo svojom výskume zohľadnil aj výsledky nitrianskej školy. V začiatkoch svojho literárneho výskumu sa sústredil na dielo P. O. Hviezdoslava – publikoval o ňom syntetickú štúdiu Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky (1961). Aj v 70. rokoch sa monograficky venoval hlavne poézii: Vývin a tvar Kraskovej lyriky (1976). Súbežne sa venoval tvorbe viacerých súčasných slovenských básnikov. Mimoriadnu pozornosť pritom venoval osobnosti L. Novomeského: Básnik Laco Novomeský (1967, neskôr Laco Novomeský, 1984). Jeho umenie interpretovať modernú poéziu dosiahlo v tomto období vrchol v literárnokritickej reflexii o slovenskej poézii v jeho práci o M. Rúfusovi a M. Válkovi (Pozvanie do básne, Stretnutia s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka, 1971). Monografické portréty básnikov sú popri autorových stanoviskách a úvahách obsiahnuté aj v dielach Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky (1971) a Dve storočia slovenskej lyriky (1979). Literárnokriticky sú orientované jeho diela Súčasnosť a literatúra (1975), V siločiarach básne (1983). Reflexie o literatúre pre deti a mládež zhrnul do knižnej práce Básnik a dieťa (1963). Rad štúdií, predovšetkým o poézii, publikoval aj časopisecky. Esejistický dialóg s J. Števčekom vychádzal na pokračovanie v Romboide, knižne vyšiel pod názvom Literárne rozhovory (1981). Osobitnú pozornosť venoval výskumu vzťahov českej a slovenskej literatúry: O spoločných úlohách českej a slovenskej literárnej vedy (Česká literatura 1960), O vzájomných vzťahoch českej a slovenskej literatúry (Slovenské pohľady 1962). Je autorom viacerých statí o významných českých básnikoch (K. H. Mácha, V. Nezval, F. Halas, F. Hrubín, M. Florian, I. Skála a i.). Jeho sústavný literárnovedný záujem o dejiny národnej literatúry vyústil do napísania syntetizujúceho diela Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť (1988). Ich prepracované vydanie vyšlo znova v dvoch zväzkoch (1997, 1999) pod názvom Dejiny slovenskej literatúry I (9. – 18. storočie), Dejiny slovenskej literatúry II (19. storočie a prvá polovica 20. storočia). Prepracované vydanie Šmatlákových Dejín slovenskej literatúry vyšlo v Literárnom informačnom centre (predtým Národné literárne centrum) v celkovom náklade 8 000 výtlačkov a v krátkom čase sa predalo. O jeho syntetizujúce dejiny národnej literatúry prejavili záujem nielen vysokoškolskí pedagógovia a študenti filozofických a humanitných fakúlt, ale aj zahraniční slovakisti, mnohé slavistické inštitúcie a slavistické katedry na zahraničných univerzitách. Keďže záujem o Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry trval, rozhodlo sa Literárne informačné centrum pripraviť ich nové vydanie (I. zv. 2002, II. zv. 2003). Celkove toto dielo vyšlo v LIC v úhrnnom náklade 13 500 výtlačkov a väčšina nákladu je už rozobraná. Šmatlákov erudovaný a hodnotovo vyvážený pohľad na dejiny našej národnej literatúry je stále zaujímavý, vzbudzuje úctu a obdiv – v takejto šírke sa o obsiahnutie našich literárnych dejín svojím spôsobom pokúsil iba Štefan Krčméry. Treba spomenúť aj najnovší Šmatlákov „opus“: nemecké vydanie Dejín slovenskej literatúry (v jednom zväzku, v spoluautorstve s V. Petríkom a L. Richterom, LIC, 2003), ktoré je takisto svedectvom jeho neochabujúcej tvorivosti. Dôležité miesto v Šmatlákovom širokom odbornom literárnokritickom a literárnohistorickom zábere patrí editorskej činnosti. Edične pripravil množstvo vedeckých zborníkov a výbery z tvorby slovenských spisovateľov: Hviezdoslav: Básnické prvotiny 1 – 2 (1955 – 1956), Básnické zrenie (1957 – 1958). Z Hviezdoslavovej tvorby vydal niekoľko antológií, ako aj štvorzväzkový výber v edícii Zlatý fond slovenskej literatúry (1973). Okrem toho edične pripravil a doslovmi doplnil antológie a výbery z tvorby F. Kráľa (1952), S. H. Vajanského (1956), S. Chalupku (1959), štúrovcov (1961), Th. H. Florina (1967), L. Novomeského (1975), M. Válka (1973, 1977), M. Rúfusa (1978), ale i kritikov (J. Felixa a F. X. Šaldu). Roku 1962 vydal Korešpondenciu P. O. Hviezdoslava so S. H. Vajanským a J. Škultétym. Bol zostavovateľom vedeckých zborníkov a súborov spomienkových statí (Hviezdoslav v kritike a spomienkach, 1954, Keď nevystačia slová 1964, Nenáhodné stretnutia 1974, Janko Kráľ 1976, Panychída za L. Novomeským 1977).
Anna Šikulová
