Vyhľadávanie
Stanislava Chrobáková Repar sa vo svojom básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) zamerala na svet medziľudských vzťahov, v jeho rámci aj na svet osobných identít a intímnych histórií, predovšetkým však na ľúbostný vzťah muža a ženy a na jeho prejavy v dnešnom svete. V čase, keď to v slovenskej poézii písanej ženami nebolo bežné, neupadla do tradičných literárnych rodových schém, ktoré ženským hrdinkám v básňach s ľúbostnou tematikou zvyčajne „podsúvajú“ sentimentálnu, submisívnu, prehnane emocionálnu a odovzdanú polohu. Prostredníctvom lyrickej subjektky Repar spomenuté polohy zámerne ironizuje, uvedomujúc si „pascu tradicionalizmu“. Zároveň jej to nebráni, aby sa ponárala do existenciálnych situácií svojich lyrických hrdiniek, stavajúc na ich prežívaní, či aby sa vyjadrovala otvorene, pocitovo priamo, občas až na hrane pátosu. Ten totiž v jej prípade dotvára zvolený smer pluralitnej výpovede, do ktorej patrí aj emocionálna autentickosť. Preklenutie „rodovo stereotypnej priepasti“ však neznamená, že autorka spadla do inej – „len s obrátenou perspektívou“. V jej poézii sa nestretneme s protimužskými postojmi ani s prehnanou adoráciou ženskej hrdinky. Reparovej lyrická hrdinka verí na lásku – spriaznenosť duší, ibaže ju vykresľuje komplexne a neprikrášlene. Poetka v debute často využíva zdrobneniny, ktoré však, v spojení s vecnejšie, prípadne „temnejšie“ vyznievajúcimi veršami, problematizujú predstavu jednoznačného (napríklad práve „žensky eufemistického“) spôsobu vyjadrovania. Eufemizmy totiž dokáže využívať ironicky odtieneným spôsobom, a tak konkuruje dojmu, ktorý tradične vyvolávajú. Reparovej lyrická hrdinka sa často nachádza v pomedznom stave, medzi opätovanou láskou a osamotenosťou. Takmer nikdy ju však nezastihneme v jedinom, dalo by sa povedať – krajnom póle prežívania. Nálada väčšiny básní je ponurá, až baladicky zlovestná. Ak je prostredie veršov „svetlejšie“, je skôr „karnevalovo“ inscenované. Básne teda nie sú zbavené pozitívnej energie. V súlade s ambivalentnosťou lyrickej výpovede sa totiž stretávame s odstupom, ktorý lyrickej hrdinke nedovoľuje ponárať sa príliš do negatívnych pocitov, resp. umožňuje jej iróniu nasmerovať aj voči sebe či ponúkajúcemu sa bolestínstvu. Každá báseň je v podstate „vystavaná“ kontrapunkticky: diaľka sa stretáva s blízkosťou, okamih s večnosťou... a táto oscilácia medzi polaritami výpovede korešponduje s nejednoznačným existenciálnym, pocitovým a myšlienkovým vyznením lyrickej subjektky, ktorá sa odmieta vtesnať do jedného rámca, pretože neverí na jednoduché a priamočiare riešenia. Tematickú rovinu básní umocňuje fakt, že Reparovej zbierka je prestúpená oxymorickými syntagmami a sémantickými paradoxmi. Emocionálne prežívanie aj racionálna úvaha, autentický ponor do zážitkovosti aj (ironický) odstup od nej sa u lyrickej hrdinky najčastejšie prejavujú v ich vzájomnom previazaní v jedno(m). Táto vlastnosť Reparovej poézie takisto narúša tradičnú recepčnú predstavu o emocionálne ladených veršoch ženských autoriek. Ambivalentnosť sa teda prejavuje prostredníctvom motívov, ako aj v spôsobe ich spracovania. Problematizovaná je tu aj možnosť vyjadrenia sa v konvenčnom („mužskom“?) jazyku poézie: rozrušovaním klasickej syntaxe a morfologickej stavby básní autorka poukazuje na jeho obmedzenia a overuje si (jeho aj svoje) možnosti.
V nasledujúcej zbierke Na hranici jazyka (1997) lyrická subjektka akoby vystúpila zo zrkadla partnerského vzťahu, aby sa mohla priblížiť k sebe samej a zároveň sa rozhliadnuť po okolí. Zatiaľ čo v prvej zbierke téma vzťahu, resp. nemožnosti jeho harmonického a uspokojivého naplnenia, k sebe dostredivo priťahuje aj iné (s ním priamo nesúvisiace) motívy a reflexie, v nasledujúcej zbierke sa pohľad hrdinky hrúži hlbšie do seba. Dialogickosť – často prítomná v prvej zbierke, a to priamo (oslovovaním partnera) i nepriamo (dialogickosťou – polemickosťou motívov a výrazových postupov) – je v tejto knižke vystriedaná väčšou „monologickosťou“, reflexívnosťou, ale aj náznakovou metaforickosťou. Odkazy na ľudové rozprávky a balady, také zjavné v debute Zo spoločnej zimy, sa v básnickej zbierke Na hranici jazyka (popri ich zachovaní v tejto podobe) transformujú aj na akési odkazy – biblické torzá. „Monologickosť“ druhej zbierky treba vnímať na pozadí predchádzajúcej, kde dialogickosť tvorila výraznejší výstavbový princíp (treba však zdôrazniť, že ani z druhej zbierky sa nevytratila úplne). S touto zmenou súvisí aj ústup paradoxov a oxymorických spojení, ktoré výrazne dotvárali poetiku prvej zbierky. Druhá Reparovej zbierka sa tak nesie v pokojnejšej, stíšenej atmosfére. K slovu sa častejšie dostáva mlčanie ako výberová aktivita. „Plnovýznamové“ mlčanie v poézii korešponduje s autorkiným skúmaním možností jazyka v rámci jej vedeckých iniciatív. No zatiaľ čo v prvej zbierke sa „buričstvo“ prejavovalo v štruktúrnej rovine najmä rozrušovaním morfologickej a syntaktickej roviny básní či využívaním prvku (rôzne odtienenej) irónie, v zbierke Na hranici jazyka sa odmietanie ustálenej konvencie uskutočňuje aj (a práve) prostredníctvom výberového mlčania – ako protest proti vyprázdneným obsahom reči. Autorka do veršov vplietla množstvo interdisciplinárne podmienených náznakov, ktoré sa vinú celou jej poéziou, a to od zbierky k zbierke so stúpajúcou tendenciou (z oblasti fraktálovej či feministickej estetiky, semiológie, postštrukturalizmu...) – napríklad aj v podobe diseminácie zmyslu či „výberového mlčania“ ako významného kompozičného prvku. Do svojej tvorby teda, vedome aj podvedome, absorbuje množstvo impulzov, ktorým sa venuje v literárnovednej práci a ktoré jej poéziu prehlbujú o ďalší rozmer –intelektuálnosť či konceptuálnosť básní pritom neumŕtvuje životnosť samej poézie. Problém jazyka, jeho ohraničenosti aj možností autorku zaujíma od začiatkov jej tvorby, v druhej zbierke sa však „fenomén jazyka“ dostáva viac do popredia. Tento fakt súvisí aj s uvedeným stlmením partnerskej problematiky; k slovu sa dostáva samotná reč, aj ako výrečnosť mlčania. Repar často rozostruje hranice medzi dvoma významovými pólmi výpovede. Korešponduje s tým aj problematizovanie „rodovo stereotypných“ rozlíšení – narušovanie deliacej čiary medzi charakteristikami, tradične pripisovanými „ženskému“, alebo, naopak, „mužskému“ subjektu, presnejšie rodovým identitám.
Tretia básnická zbierka, Nahá v tŕní (2006), prináša poéziu v kvalitatívne najvyspelejšej, zároveň aj „najjazyčnatejšej“ forme. Priečenie sa stuhnutým (!) konvenciám, feministický a postštrukturalistický diskurz, „formálna pretržitosť“ výpovede (a zároveň zomknutosť), motivická dvojdomosť a premenlivosť, názorová otvorenosť a súčasne ambivalentnosť tematického sveta básní atď., všetky tieto atribúty predošlej autorkinej tvorby tu vyústili do maxima. Zároveň sa prehĺbila precíznosť formálneho zápisu, pribudli funkčné kaligramy, kalambúry nabrali sofistikovanejšiu podobu. V motivickej a tematickej rovine básní tiež došlo k istému posunu – Reparovej lyrická hrdinka sa tu prejavila naplno. Výrazovú asketickosť, zámlky a plnovýznamové mlčanie z predošlých textov vystriedal „smiech Medúzy“ (Hélène Cixous), ktorá sa rozhodla svoju zlosť (ale aj tieseň) v súvislosti s deficitmi okolia, ktoré mnohé neprávosti a stereotypy toleruje, vykričať nahlas. Tretia básnická zbierka, aj napriek tomu, že si nekladie servítku pred ústa, kultivuje naše zmysly; jazyk Reparovej básní je dobre mierený, presné dávkovaný a esteticky pôsobivý. Nateraz ostatná Reparovej zbierka zároveň scitlivuje naše nazeranie na svet už tým, že významový priestor básní obohacuje o autentický ženský rozmer, pričom z reality, ktorá sa iba vydáva za autentickú, odvážne strháva (rodovo slepé) masky androcentrizmu a logocentrizmu. Dovolím si tvrdiť, že takéto priame, a iba v tomto zmysle neestetizované ženské nazeranie na svet, ktoré vedome reflektuje nielen feminizmy, ale aj nerozvinutosť rodových otázok v životných príbehoch okolo seba, prichádza do našej poézie až s touto zbierkou. Prezrádza, ako autorkine feministické názory vyvierajú z jej osobných zážitkov, z nemožnosti pozitívne ovplyvniť realitu, ktorá tvrdošijne odoláva akýmkoľvek zmenám. Nejde teda o nijaký „huráfeminizmus“, ale o životný názor, ktorý pramení v skúsenosti a prestupuje celú autorkinu tvorbu; v tretej zbierke iba nabral ostrejšie, akoby odvážnejšie priznané kontúry. Moc androcentrizmu autorka spája s diktátom logocentrizmu, oporou „mužského“ jazyka. Už v predchádzajúcich zbierkach v duchu „écriture féminine“ hľadá iný („ženský“) spôsob písania: symbolicky ustálený jazyk patriarchalizmu podrýva najmä formálne „rozbrázdenejším“, štruktúrne „rozihranejším“ spôsobom básnického zápisu (Julia Kristeva). Otázku jazyka zachytáva (reflektuje) hlasnejšie a priamo. Ani tu však neostáva len pri tematizácii problému; hľadanie nových výrazových možností a básnické preskúmavanie hraníc reči výrazne prestupuje aj tretiu zbierku. Lineárnosť a plynulosť básní je rozrušovaná pomlčkami, kalambúrmi, odbočkami (aj v podobe citátov), cyklickosťou – návratnosťou motívov, konfrontáciou každodenných úkonov („podrobností života“) a myšlienkových reflexií či významovo rozľahlejších metafor, alebo – v priestore celej zbierky – vpádom druhej („esejistickej“) časti do inak poetickejších textov prvej a tretej časti... To všetko sa v autorkinej poézii odohráva popri súčasnom zachovaní výrazovej funkčnosti a zomknutosti jej veršov. Spomenuli sme feministické kontexty Reparovej tvorby; ani tie autorka neprijíma nekriticky, a nekriticky sa nezrkadlia ani v jej lyrickej hrdinke. Nebolo by to v súlade jednak s autorkiným postupným dozrievaním názorov (procesuálnosťou tejto poézie), a jednak s jej ambivalentným nazeraním na svet. Tieto charakteristiky však nemožno zamieňať s alibistickým vyhýbaním sa vlastnému názoru či životnému postoju. Lyrická hrdinka Reparovej básní má svoju predstavu o živote, ibaže okraje tejto predstavy sú pružnejšie než zväčša rigidné steny okolia, ktoré ju obklopuje, nie sú však rozmazané alebo nečitateľné. „Viachlas“ bol prítomný už v predošlých zbierkach, no tu nadobúda ešte inú podobu. Akoby si lyrická hrdinka opakovane potrebovala ujasňovať svoje názory, polemizovať sama so sebou (nielen s „autoritami“ a názormi iných), preverovať vlastné cesty a rozhodnutia. Nenájdeme tu „iba“ ozveny filozofického diskurzu. Poetika chvíľami zostúpi do mytologicko-magickej symboliky (podobne ako u Anny Ondrejkovej), prípadne do „pradávnych komnát“ predvedomia (Mila Haugová). Inokedy veršami preletí závan „deharmonizačnej estetiky“ Miroslava Válka či Jána Ondruša. Ani v tretej zbierke Repar nestavia na jednoznačnosti. Ambivalentnosť sa tu však (najmä v zmysle neredukovateľnosti života do jasných schém) pretransformovala aj do motivickej a reflexívnej roviny v podobe otáznikov, spomenutých viachlasov, vyslovených pochybností, citácií „spríbuznených“ autorov a autoriek, ironických komentárov (avšak jemnejších ako v prvej zbierke). Napokon rovnako ako v predošlých textoch aj v zbierke Nahá v tŕní sa nachádzajú verše, ktoré svojou zastretosťou a náznakovou príbehovosťou odkazujú na baladickú tradíciu. Lyrická hrdinka (v úlohe „produktora reči“) akoby si bola pri svojom „štruktúrno-semiotickom“ podkopávaní symbolického jazyka literárnej tradície, resp. pri hľadaní adekvátnych prostriedkov na vyjadrenie vlastnej, individuálnej ženskej skúsenosti, zároveň vedomá odmietnutia či represií, ktoré jej hrozia od okolia. V básňach je prítomná aj istá anticipácia sťaženej komunikatívnosti veršov (rizika v rámci každej diskurzívnej zmeny) – tá však poézii Stanislavy Repar zatiaľ nehrozí. V tretej básnickej zbierke dochádza k zaujímavému posunu. Lyrická hrdinka sa síce „rozkričala“, no formálna podoba, „telo“ jej výkriku zachytené v texte vnímame ako „ošklbané“ a ostro kontúrované, bez sprievodných afektov názorovej vzbury. Vo veršoch tak dochádza k vytvoreniu napätia medzi horlivým, rozhnevaným a občas aj funkčne vulgárnym hlasom lyrickej hrdinky a rozvážnym, presným zápisom tohto hlasu na papier (autorka sa napr. vyhýba konvenčným poetizmom, ale aj lacným rétorickým označeniam). Aj tu sa teda prepája „racio“ s emóciami bez toho, aby jedno pohltilo druhé. Obohacujúco pôsobí terminológia z filozofického a vedeckého diskurzu, ktorou autorka napína intímnu, lyrickú „plachtu“ svojich básní. Odbornejšia terminológia zároveň prirodzene korešponduje s témami a významovými svetmi, ktoré autorka vo svojej tvorbe reflektuje, resp. nimi koloruje „vejár zážitkov“ (feminizmy, postštrukturalizmus, semiotika...). Napokon, a to treba zdôrazniť, „zážitkovosť“ ostáva v jej tvorbe prvoradá; zo zážitkovosti vychádza každý myšlienkový alebo filozofický exkurz lyrickej hrdinky a do zážitkovosti sa aj navracia – až tu sa overuje aj ako „hodnota“. Ak v prvej zbierke autorka pracovala prevažne s iróniou a paradoxmi vo forme dialógu, v druhej zase s „monologickejším viachlasom“, v tretej zbierke akoby sa okľukou vrátila k dialogickosti svojej prvej zbierky. Najmä tretia zbierka zároveň stelesňuje „iný – ženský – spôsob“ zápisu, a vypĺňa tak aj autorkinu konceptuálnu snahu o presah v rámci jestvujúceho básnického kánonu na Slovensku. Vďaka „nejednoznačnosti“, diseminácii svojich básní sa jej však darí vyhnúť riziku, ktoré si sama uvedomuje: „Ako pomenovať veci, rodové gény a antigény tak, aby nevyznievali / programovo a mali ešte stále dosť spoločného so životom?“ V Reparovej prípade je takáto obava neopodstatnená; jej verše – popri bohatej intelektuálnej inštrumentácii – majú stále veľa spoločného práve so životom.
Derek Rebro
