Štefan Drug photo 1

Štefan Drug

29. 11. 1931
Chrenová (dnes súčasť Nitry)
—  16. 7. 2011
Bratislava
Pseudonym:
Martin Vavrinec, Zuzana Vrlíková, -eŠDé-
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, literatúra faktu

Napísali o autorovi

V publikácii DAV a davisti sa autor Štefan Drug pokúša vytvoriť syntetický obraz činnosti davistov a zaujať kritický postoj k ich práci. Ide mu nielen o obraz literárnej, literárnokritickej, teoretickej práce, ale aj o obraz spoločenského účinkovania príslušníkov skupiny DAV v najširších reláciách. I keď v závere s autorskou skromnosťou zdôrazňuje, že publikácia je iba „úvodom do poznávania a štúdia obsiahlej problematiky DAVu a davistov, chce oboznámiť so základnými faktami, aspoň prehľadne informovať, odstrániť najvypuklejšie deformácie a skomoleniny, vzbudiť hlbší záujem“, treba konštatovať, že sa Drugovi podarilo vytvoriť syntetický obraz, a to nielen z hľadiska literárnohistorického, ale i z hľadiska už spomínaného spoločenského účinkovania davistov. V tomto smere práca vychádza z dôkladného heuristického štúdia prameňov – najmä DAVu. Je zásluhou Š. Druga, že sa nevyhýba práve otázke avantgardnosti DAVu, jeho postoja k avantgardám 20. storočia a že v priebehu svojho diela sa k tejto otázke ustavične a kriticky vracia. I tým, že v závere knihy uverejňuje montáže (O ranej tvorbe i zrelších názoroch Petra Jilemnického na umenie a Edo Urx o proletárskom umení a osobitne o poézii) – a práve na výrokoch Jilemnického a Urxa demonštruje ich úsilie zmocniť sa životnej totality. Neustrnúť len na jednostrannom videní spoločenského diania, ale umelecky ju vyjadrovať k jej zložitosti, hlbinách i výšinách. Svedectvá závažné najmä preto, že tvorba menovaných a tvorba Fraňa Kráľa v období kultu sa stavala proti tvorbe ostatných davistov ako vzor marxistickej neúchylnosti.

Daniel Okáli

Veľmi skoro sa Drug vyhranil ako historik ľavicových prúdov v slovenskej literatúre, predovšetkým DAVu a jeho hlavných predstaviteľov. Dnes (v čase konfúzneho uvažovania o minulosti, i literárnej) nebude zrejme núdza aj o názor, že výskum tzv. socialistickej literatúry bol konformným nadbiehaním režimu. Ale skúmať problematiku DAVu znamenalo najčastejšie plávať proti prúdu, pretože napriek tomu, že išlo o autorov-komunistov, nezískali títo nikdy plnú dôveru ani politikov ani ideológov vedúcej sily. (...) Drugov výskum bol vlastne prvovýskumom, lebo prichádzal po desaťročí tabuizácie davistickej teórie i praxe. Prvé Drugove knižné publikácie sú sondovaním v davistických aktivitách a budujú na faktografických informáciách. No už v monografii o V. Clementisovi autor vysunul do popredia hodnotiaci moment. Neskôr sústredil bádateľskú pozornosť na život a dielo Laca Novomeského. Rezultátom viacročného výskumu bola kniha Dobrý deň, človek, v ktorej sa šťastne spája erudovanosť vedca s vyprávačskou bravúrou. Všetky fakty, ku ktorým sa autor dopracoval, využil na prienik do vnútorného sveta Laca Novomeského, na objasnenie pohnútok jeho postojov a činov.

Vladimír Petrík