Strýc → Mikuláš Kasarda, syn → Martin Kasarda. R. 1950 – 53 študoval na gymnáziu v Humennom, 1953 – 57 slovenčinu na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove. R. 1957 – 59 bol prof. na strednej škole v Trebišove, 1959 – 72 redaktor a vedúci vysielania pre deti a mládež, neskôr Literárno-dramatickej redakcie Čs. rozhlasu, 1972 – 78 referent Slovkoncertu v Košiciach, 1978 – 88 vychovávateľ v Strednom odbornom učilišti potravinárskom v Čečejovciach, 1988 – 90 administratívny pracovník Rektorátu Univerzity P. J. Šafárika, od r. 1990 dramaturg Slov. rozhlasu v Košiciach. Začínal básnickými a poviedkovými pokusmi, od r. 1959 sa preorientoval na písanie rozhlasových pásiem, poviedok a najmä hier: Sny prichádzajú z mesta (1964), Štyria z cintorína (1965), Čas tvojich návratov (1966), Na samom konci opäť sám (1966), Deravé vrece (1969), Ľudia (1971). V čase normalizácie mu uviedli iba rozhlasovú hru Azbukárka (1976) a rozprávkovú hru pre deti Povesť bez mena (1981). K rozhlasovej dramatickej tvorbe sa mohol naplno vrátiť až po páde komunizmu, keď napísal hry zo súčasného života (Nie veľmi veselá slečna, 1991; Zánik školy v obci Č., 1992; Nie a nie sa pohnúť z miesta, 1994; životopisnú hru o P. J. Šafárikovi Vzývanie svetla (1995); Plakať pre kohosi (1996), SKOK, Púť, Spoveď /všetky 1997/ a i.). Pre rozhlas a televíziu upravil viacero drám a próz našich i svetových autorov (J. Barč-Ivan, P. Claudel, V. Hugo, G. Orwell, A. P. Platonov). Jeho pôvodné hry uviedli v prekladoch rozhlasové štúdiá v Nemecku, Holandsku, Poľsku a vo Švajčiarsku. Autor poviedkových kníh Dotyk zeme kolenom (1999), Bubon (2002), Hadí kamienok (2004), Osamelosť náhodného chodca (2005) a výberu rozhlasových hier Zvuk: človek (2001).
