Vyhľadávanie
Básnická cesta Štefana Strážaya sa začala časopiseckým publikovaním v roku 1960 a uzavrela sa v roku 1992 autorovou poslednou knihou (a niekoľkými časopiseckými básňami). Hoci autorova tvorba sa nateraz zmestila do takto vymedzeného obdobia, pokrývajúceho niečo málo cez tri desaťročia, je považovaná za trvalú hodnotu slovenskej poézie. Dodnes priťahuje vykladačov, o jej pretrvávajúcej podnetnosti napokon svedčí aj množstvo interpretačných snáh – ako príklady možno spomenúť monografiu Zoltána Rédeya s trefným názvom Od „poézie vecí“ k „poézii vecnosti“ (Lyrika Štefana Strážaya), zborník Skladanie portrétu Štefana Strážaya, prácu Michala Jareša na autorovom súbornom diele či individuálne štúdie rôznych iných bádateľov a bádateliek. V súvislosti so Strážayom sa zvykne hovoriť na rôzne spôsoby o pozitívnej deviácii v slovenskej poézii: básnicky sa dobrovoľne odmlčal, keď nadobudol dojem, že nemá viac čo povedať; svojou poéziou predstavoval v istom zmysle dobového solitéra; napriek zdanlivej nemennosti a vecnosti sa jeho poézia vyznačuje posunmi, na základe ktorých možno sledovať jeho dielo ako príbeh prežitého života.
Pri opise poetiky Strážayovej poézie sa spravidla nedá vyhnúť niekoľkým dôležitým atribútom. Na prvý pohľad je najzjavnejší autorov minimalizmus, ktorý sa bežne spája s celým jeho dielom (až na menšie výnimky). Strohosť sa uňho pretavuje do útvarov, ktoré možno nazvať básnickými momentkami, zátišiami, miestami až fotografickými záznamami. Strážay však nezostával pri statických obrazoch – napriek minimalisticky pôsobiacemu jazyku, alebo azda vďaka nemu, dokázal účinne reflektovať stav sveta a subtílne polemizovať s optimizmom a dobovým dejinným a spoločenským naratívom. Popritom nachádzal spôsob, ako vyjadriť vnútorný svet človeka v situácii, ktorú považuje za bezvýchodiskovú, bezútešnú (o autorovi sa dnes hovorí aj v súvislosti s existencializmom), človeka zachyteného v napätí medzi spomínaním, žitím a predtuchami, aspektmi, ktoré sa produktívne prelínajú v Strážayovej tvorbe. Možno ju taktiež v rôznych ohľadoch označiť za súčasne prozaickú i lyrickú. Nejde o protiklady, práve naopak, u Strážaya sa očividná prozaizovanosť na úrovni dikcie, rôzna miera naratívnosti a častá tematizácia prozaických žánrov (poviedka, román) prelína s funkciou lyriky zaznamenávať a reflektovať svet, ako je videný, prežívaný, preciťovaný – deficitne, no zároveň s nepomenovaním toho, čo chýba.
Bolo by zjednodušujúce povedať, že jeho tvorba sa opakuje v potrebe pomenovať túto deficitnosť a zmieriť sa s ňou – tvorí však významnú zložku autorovej poetiky. Strážay sa s každou knihou vracia k svojim stálym témam, ktoré sú v zásade tradičné pre lyriku: najčastejšie ide o rodinu, deti, domov, príroda, pamäť, rurálne i mestské motívy, medziľudské a partnerské vzťahy, ale i tvorba a písanie ako také. To isté platí aj pre „strážayovské“ motívy, ktoré v autorovom diele tvoria podľa Z. Rédeya svojský významový mikrosvet: ide tu napríklad o motívy ako svetlo, tieň, slnko, dážď, strom, jablko, obrus, šálka či ruka. Strážay ich s každou knihou rozvíja v náznakoch a nuansách, väčšinou sa pohybujú v atypicky negatívnych súradniciach a tlmočia pocity skepsy, dezilúzie či pochybností. Nikdy nie sú prepiate a nevyznievajú pateticky – Strážayov pohľad na svet v básňach je neraz priznane konštruovaný, pôsobí chladne a racionálne. Lyrický subjekt jeho básní sa vymedzuje ako pozorovateľ, takmer nezainteresovaný v plynutí sveta: „Vlastne sa ani nemusím / nikde vracať, najmenej zo všetkého / domov. Všetko je vo mne: / v belasom dni, po kolená / v záhrade mlčí biely dom, / za čiernymi oknami, chladnými, / praská starý nábytok, / na tulipánovom stolíku / leží prastará, zabudnutá / čerešňová kôstka.“ Citovaná báseň Všetko je vo mne tiež ukazuje symbolickú platnosť priestoru u Strážaya – starý dom a jeho interiér otvorene odrážajú vnútorné rozpoloženie lyrického subjektu. „Vyľudnené“ priestory sú napokon jedným z autorových návratných motívov ako metafory samoty, spomínania, staroby, pocitov vylúčenia a odcudzenia. Nech už sa pohybuje kdekoľvek, Stražayov lyrický subjekt nemá ambíciu verne kopírovať realitu, ale reflektovať banalitu, to, čo inokedy ostáva bez povšimnutia, cez osobnú optiku. Jej vývin možno sledovať od zmyslovo-dojmového k racionálno-kognitívnemu módu.
V tomto zmysle možno Strážayovu tvorbu rozdeliť na niekoľko etáp, cyklov, ktoré opísal Michal Jareš. Prvý cyklus pozostáva zo zbierok Veciam na stole (1966) a Úsvit, ale neurčitý (1971), ktoré formálne charakterizuje spojitosť s konkretistickou civilnosťou, ale aj snaha o jej prekonanie, fragmentárnosť, zdanlivý odstup a inklinácia k zážitkovosti a úvahovosti. Už v prvých zbierkach sa prejavuje komplikovaná uzavretosť Strážayovho básnického sveta, účelovo obmedzená na určité typy interiérov, zátiší, momentiek. Najmä druhá kniha predznamená prelom, pokiaľ ide o Strážayom sústavne tematizované napätie medzi láskou a smrťou, freudovským érosom a thanatom. Od chlapčenského prežívania lásky a vnímania „hniezda“, čiže domova a rodiny, sa posúva k zdôrazňovaniu pocitov samoty, smútku, úzkosti.
Druhý cyklus predstavujú zbierky Sviatky (1974), Igram (1975), Podhorany (s podtitulom Na zimnej strane; 1977), ktoré signalizujú zásadné premeny v ľudskom živote. Počnúc zbierkou Sviatky sa v autorovej tvorbe začínajú objavovať motívy detí a detstva a reminiscencie minulosti. To sa týka nielen vlastného detstva (viď motív rodnej dediny v zbierke Igram), ale aj reflexie detského sveta z pohľadu dospelého, ktorý deti pozoruje a sám spomína, rovnako tiež spoločenskej histórie. Tento aspekt sa dobovo vykladal ako Strážayov príklon k tvorbe výpovede „socialistického človeka dneška“, no z dnešného hľadiska je zjavné, že vojnové a sociálne motívy sa v autorovej tvorbe vyskytovali celkom prirodzene v rovine súcitu a zároveň skepsy. Navyše boli zamerané skôr na individuálne (mikro)príbehy a vnútorné prežívanie ich anonymných aktérov ako na spoločensko-dejinné súradnice historických udalostí. Domov a rodina sa ako hodnoty čoraz viac nenápadne relativizujú, vzťahy komplikujú, výpoveď rozpadá.
Tretí cyklus Strážayovej tvorby sa začína z hľadiska poetiky prelomovou zbierkou Palina (1979). Autor tu naplno začal realizovať svoj program skepsy zo sveta – medzi najčastejšie motívy patrí v básňach tohto obdobia úzkosť, rozpad, rozchody. Do popredia vystupuje stav nerozumenia a postupného zmierenia sa so životom – básnik tu nastúpil na cestu naoko chladnej racionalizácie, spomína na minulosť a usiluje sa ozrejmiť svoju prítomnosť, vonkoncom márne. Mestské motívy, pomerne časté v autorovej tvorbe, sa presúvajú cez mestskú perifériu k vidieckym priestorom, splývajú spolu, dopĺňajú sa. V bezútešnom reflexívnom naladení pokračoval Strážay aj v ďalších zbierkach Dvor (1981), Malinovského 96 a Sestra (obe 1985). Rozvíjajú sa v nich dobre známe motívy a nálady z autorovej predošlej tvorby, čo nesvedčí len o samozrejmosti básnického sveta, ale, naopak, o jeho narastajúcej neuchopiteľnosti a strácaní. Čoraz viac sa zdôrazňuje neschopnosť porozumieť svetu, jeho mechanizmom a vzťahom, Strážay sa postupne prepracúva k racionálnej reflexii sveta v takmer odpoetizovaných útvaroch ako napríklad cyklus Poznámky zo zbierky Malinovského 96. Zosilňuje sa autorova rezignácia na zachytenie sveta v jeho komplexnosti, čoraz častejšie sa objavujú motívy starnutia či umierania ako životného faktu.
Prechod medzi tretím a posledným cyklom tvorí zbierka Elégia (1989). V nej badať najvýraznejší odklon od toho, čo možno nazvať typickým autorovým štýlom: posúva sa k rozsiahlejším básnickým útvarom, ktoré kritika pripodobnila k básňam-esejam, jeho hľadisko sa nadobro presúva do minulosti, k reflexii prežitého a premýšľaniu nad zostávajúcimi možnosťami života. Bilančný charakter poslednej fázy autorovej tvorby, naďalej prestúpený skepsou a skrytou bolesťou, avizujú už úvodné verše prvej básne Nádej: „Všetko, čo sa stalo, znepokojujúce, / zabudnuté, nemohlo sa odohrať inakšie, / alebo, s inými náhodami, / mohlo by byť celkom iné?“. V úvahovej rozvetvenosti básní sa črtá postoj zrelého človeka, ktorý hlboko preciťuje rastúce napätie medzi spomienkami na minulosť a vidinou smrti – obe v podstate spája strach z neznámeho, ako naznačuje v básni Návrat: „Všetko nové je cudzie, / tvoja je minulosť, ktorú odmietaš, známy / odpor celého ťa premkne, obávaš sa / všetkého zabudnutého. A tak sa odvrátiš / do budúcnosti.“
Posledný cyklus Strážayovho diela tvoria zbierky December (1990) a Interiér (1992). Podobne ako pri Elégii ide o zbierky bilancujúce, ale v zmysle vyčerpania možností interpretácie prežitých udalostí nie uzatvárajúce. V básňach sa prehlbuje skepsa až do extrému relativizovania sveta s vedomím blízkej smrti. V zbierke Interiér, s najväčšou pravdepodobnosťou poslednej, autor vybočuje zo svojho typického zamerania na minulosť a bilancovania prežitého života – jej hlavným zreteľom je neistá budúcnosť, vyjadrenie neurčitých očakávaní, ale aj zmierenie sa so svojím životným „príbehom“. Je to uzavretie jeho básnického kruhu, ktorý sa pri spätnom ohliadnutí ukazuje ako prirodzene dynamický – napokon, s rezervou možno obrazne povedať, že od „vecí na stole“ autor prešiel „Igramom“ a „Malinovského“ ulicou naspäť do „interiéru“.
V konečnom dôsledku Strážay napriek všetkej skepse zachytáva istý mikrosvet vo svojej komplexnosti – ide o priznaný mikrosvet jedného básnického života, poznačený napätím medzi túžbou a skepsou, minulosťou a prítomnosťou, bytím a nebytím.
Viliam Nádaskay, 2022
