Keď človek začne umelecky tvoriť, veľmi často dostáva otázku, čo ho k tvorbe vedie. Maliarov sa pýtame, prečo maľujú, zaujíma nás, prečo skladatelia skladajú hudbu, a i ja ako autorka prozaických textov som neraz odpovedala na otázku, prečo píšem.
Pritom hľadať dôvody, motivácie ľudského konania je veľmi zložité. Aj všetky veľké psychologické školy sa snažia túto motiváciu odhaliť a často sa katastrofálne nezhodnú. Odpovede na to, prečo sme sa stali tým, čím sme sa stali, teda prečo je maliar maliarom, hasič hasičom, programátor programátorom sú zvyčajne veľmi komplikované, príčiny bývajú z veľkej časti nevedomé.
Ja sama som si až tento rok uvedomila jednu z hlavných príčin, prečo píšem. Písanie mi poskytuje možnosť integrovať zážitky do svojho životného príbehu. Vo väčšine svojich textov som sa viac alebo menej inšpirovala svojím životom a dôvodom, prečo som ich napísala, bola potreba zážitky spracovať, uložiť, dodať im význam. Pre mňa takáto integrácia bez písania nie je možná, teda písanie je výlučným nástrojom integrácie. No okrem toho je písanie druhom komunikácie, veď na integráciu ako takú by si stačilo písať denník (a po mnohé roky som si denníky skutočne náruživo písala). Písanie je pre mňa možnosť podeliť sa s vlastným prežívaním s okolím, vstúpiť do kontaktu, prispieť do diskusie. Napokon v posledných rokoch som sa viac ako tvorbe vlastných textov venovala umeleckému prekladu. Mala som tú česť prekladať Elfriede Jelinek, Thomasa Melleho aj Timura Vermesa. Nedávno som si uvedomila, že rozdiel medzi písaním svojho textu a prekladaním cudzieho vnímam ako rozdiel medzi biologickým a adoptívnym rodičovstvom. So svojimi "adoptívnymi" knihami si vzťahy vytváram pomalšie, postupne, no napokon sú to vzťahy veľmi pevné a napĺňajúce.
Svetlana Žuchová, 2020
