Svetlana Žuchová

24. 12. 1976
Bratislava
Žáner:
próza

Komplexná charakteristika

Písanie je vraj pre Svetlanu Žuchovú ako fotografovanie. Slovami zaznamenáva udalosti a veci, ktoré zažíva a stretáva, tak ako turista pomocou fotoaparátu zachytáva pamiatky a zážitky z dovoleniek. Ešte čosi má autorka spoločné s turistami – veľa a rada cestuje. V cudzine sa však na rozdiel od turistov necíti cudzo, ale – aj vďaka svojej jazykovej spôsobilosti– aj v cudzom teréne sa cíti ako doma. Zo svojich bohatých cestovateľských skúseností profituje najmä v poviedkach. Všetko, čo videla, zažila (alebo chcela zažiť), krátke stretnutie, alebo len maličkosť, dokáže vložiť do mozaiky príbehu, z nevšedného vie vytvoriť jedinečné a pozoruhodné. „Nepotrebnosti, samé hlúposti, ktoré si bezmyšlienkovito pcháš do vreciek. Tie, ktoré sa potom premenia na najcennejšie spomienky“ (Dulce de leche, s. 45).

V jej príbehoch sa neraz menia miesta, postavy, národnosti. Raz je to Buenos Aires, potom Boston, Paríž, či Viedeň, stretávame v nich talianskych, fínskych chlapcov, Argentínčanku, Španielku, Nemca, Brazílčanov, ľudí z Nepálu i Afriky...Títo „cudzinci“ však nie sú len vlastníkmi nejakej exotickej nálepky, sú skutoční a presvedčiví. Majú svoj osud, i keď nám, paradoxne, nie je „súdené“ odhaliť ho vždy celý.

Texty Svetlany Žuchovej sa často vzpierajú: pravidlám slovenského pravopisu, klasickým typom narácie, lineárnej sujetovej výstavbe. Neraz pripomínajú pohyblivú štruktúru, ktorá sa neustále mení, rozbieha rôznymi smermi, často nemá presný začiatok, ani koniec, slová akoby sa mimovoľne nabaľovali samy na seba. Nenachádzame tu jednoznačné centrum, stredobodom sa často môže stať čokoľvek a ktokoľvek. Čitateľ k nim musí neraz pristupovať pomaly, krok za krokom, slovíčko za slovíčkom, musí pátrať, spájať, niekedy sa i vrátiť, o to silnejší je však potom literárny zážitok. Istá nedôslednosť v textoch však nepramení z neznalosti, naopak, je zámerná. Práve zámerná nedôslednosť sa stáva jedným zo základných výstavbových prvkov jej poviedok. Aj vďaka nej ostáva v texte vždy čosi nedopovedané, akoby zabudnuté. A text sa aj tým vzpiera statickosti, uniká monotónnosti, jeho flexibilnosť otvára nové spôsoby čítania a vždy iné dobrodružstvo. Hoci pre niekoho môže byť takýto typ textu skôr trápením než potešením, o jeho kvalitách svedčí niekoľko literárnych ocenení, ako aj neutíchajúci záujem o jej poviedkovú tvorbu.

Michaela Pašteková