Pri pohľade na tvorbu Svetlany Žuchovej nám mnoho napovedia už názvy diel: Dulce de leche (2003), Yesim (2006), Zlodeji a svedkovia (2011) a Obrazy zo života M. (2013). Tajomno je prítomné či už implicitne v názvoch z cudzích slov, trochu zjavnejšie v postavách zlodejov a svedkov či v nahliadaní do života M. prostredníctvom akýchsi výberových „obrazov“, výsekov, neúplného pohľadu, v ktorom čo-to ostane vždy skryté (moment použitia iniciálky tiež evokuje znejasnenie).
Žuchová akoby sa k svojim postavám prikrádala, pozorovala ich, aby mohla čo najvernejšie zachytiť ich pocity, názory, prežívané udalosti a vzťahy. V troch knihách s výnimkou debutu ide o ja-rozprávanie. Autorka dala svojim postávam priestor, aby o sebe prezradili toľko, koľko uznajú za vhodné, zvyšok dopovie sama – vyskladá zo svojich detailných pozorovaní. K tejto detailnosti rozhodne prispieva autorkino štúdium psychológie a medicíny (v Bratislave aj vo Viedni). Atestácia z odboru psychiatria prišla v čase po napísaní všetkých štyroch diel, už v nich sa ale odráža citlivé vnímanie povahy ľudskej psychiky. Snaha nielen o spomenuté pozorovanie, ale aj o pochopenie – či už postáv ako takých, alebo motivácií ich konania v rôznych situáciách, príčin správania v medziľudských vzťahoch a predovšetkým vnútorného prežívania každej bytosti, ktorá sa na stránkach jej kníh objavuje.
Zo žánrového hľadiska ide o zbierku poviedok, román a dve novely. Za príznačný môžeme považovať fakt, že autorka kratšími prozaickými formami debutovala a niekoľkokrát sa umiestnila aj v súťaži Poviedka (v rokoch 2001, 2005 a 2020). Jej texty boli súčasťou viacerých antológií (Sex po slovensky 2. Dvojpohlavná poviedková antológia o sexe, 2005, Päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy, 2011, Desatoro, 2014). Autorkine prózy vyšli v preklade do maďarského, francúzskeho, talianskeho, nemeckého a ďalších jazykov. Aj tento výpočet textov a ich zaradenie do antológií či preklady do cudzích jazykov svedčia o tom, že Žuchovej písanie je čítavé. Okrem spomenutého tajomna, priťahujúceho čitateľov už apriori, môžeme vyzdvihnúť aj tému cudzosti, ktorú autorka často spracúva. Cudzosť buď vo forme pobytu v inej krajine, než je krajina pôvodu postavy, alebo v odcudzenosti, ktorú cítia vo vzťahu k iným ľuďom či sami k sebe. Vhodnou metaforou pre toto odcudzenie sa javí kruh, v ktorom sa všetko neustále opakuje a nikdy nekončí: „Ak vôbec existuje Kruh, ak pre potrebu textu upustíte od dôslednosti a neskromne priznáte, že čosi ako Kruhy existuje aj vo vašich (bezvýznamných) životoch, pozýva vás autor/ka na predstavenie, na premiéru príbehu, zahaleného v názve – Kruhy“ (Dulce de leche, s. 77). V takomto kruhu sa existencia človeka anonymizuje, stáva sa „jedným z mnohých“, hercom v predstavení režírovanom niekým iným.
V podobe referencií na divadelnú tvorbu (lexika: predstavenie, premiéra) graduje postmoderná hra s čitateľom, prejavujúca sa aj v tom, že autorka nám intratextovo poskytuje reflexiu vlastného písania, komentuje dĺžku poviedky („Zdá sa, že to nestojí za reč, nie to ešte za (takú dlhú) poviedku, veď je to obyčajné S-V-I-N-S-T-V-O. Situácia, ktorá sa opakuje nedeľu čo nedeľu s miliónom rozličných protagonistov po miliónoch sobotných diskoték“, Dulce de leche, s. 107). Prípadne uvažuje o osude postáv aj za hranicami textu, ale zároveň akcentuje nezmyselnosť ďalšieho opisu vývoja príbehov („Je možné, že Rosario Dalton sa dozvedela, že jej brat žije a že sa usadili kdesi na severe Európy, je dokonca možné, že ho tam aj s Robertom de Shazer niekedy navštívili. Ale v skutočnosti je to celkom jedno, lebo o osudy ani jedného z nich nemá zmysel sa viac zaujímať“, Dulce de leche, s. 28). Začína sa tu vynárať obraz postavy ako „jednej z mnohých“, ktorý sa v ďalších novelách a románe silnejšie rozvinie. Nad individuálnou charakteristikou vyniká príbeh. A ten je univerzálny. Žuchová ho v tejto univerzálnosti dokáže zachytiť a zároveň otvoriť otázku, ako sa vyrovnávame so základnými situáciami ľudskej existencie, ktoré sa neustále opakujú. Odlišné je len naše prežívanie, ktoré autorka necháva spod príbehov viac či menej presvitať. Tak ako svoje miesto vo svete hľadali postavy z poviedok knihy Dulce de leche (2003), hľadá ho aj umelkyňa v knihe Yesim (2006), ktorá sa presťahovala do Viedne a tento životný krok spolu s opustením predošlého bydliska hodnotí veľmi odosobneným štýlom: „Ako podáte svoje kľúče cudziemu človeku. Ako štafetový kolík. Keď mu podáte kľúče a poviete, že mu prajete všetko dobré. Aby sa mu tam dobre bývalo a aby tam zažil len príjemné veci“ (Yesim, s. 9). Yesim sa zamýšľa nad tým, čo vlastne znamená koncept domova a ako sa môže meniť, napríklad naprieč generáciami. Ako tie generácie ovplyvní neustále sťahovanie sa, nosenie domova na chrbte, namiesto v srdci. Možno sa potom človek o niečo viac sústredí na momenty, v ktorých sa cití „doma“.
Pohrávanie sa s mystickosťou, záhadnosťou ľudských osudov či objavovaním „nemožnosti“ z ranej tvorby autorky sa postupne čoraz viac kryštalizuje do podoby hľadania nevšedného v každodennom, práve v tých momentoch, ktoré môžu byť unikátne, aj keď ich prežíva takmer každý z nás. Pestrá zmes niekedy aj náhodných a takpovediac „bezcieľnych“ hrdinov zbierky Dulce de leche („Robert de Shazer sa narodil bezcieľne, ako nerozvážne splnená modlitba svojej matky“, s. 25) sa destiluje do niekoľkých postáv-typov v neskoršej tvorbe autorky. Posilňuje sa aj opozícia „my vs. oni“, vykresľuje sa akési kastovanie spoločnosti, v rámci ktorého postavy Žuchovej diel často ťahajú za kratší koniec, je pre nich náročnejšie zaradiť sa do chodu spoločnosti, či už z podstaty ich povahy, alebo v dôsledku nepriaznivých životných okolností (status imigranta, nedostatok sociálnych kontaktov, finančných prostriedkov, osamelosť, absencia intimity): „My sa na tie hory nikdy nedostaneme. Lyžiarske podmienky a hrúbka snehovej vrstvy nás nemusia zaujímať. Tam chodia ľudia, čo majú účty v banke. V piatok si zoberú voľno a počúvajú rozhlas, aká je situácia na cestách“ (Zlodeji a svedkovia, s . 51). Podobná situácia sa objavuje v knihe Obrazy zo života M.: „Hoci možno by bolo stačilo vykašľať sa na bankové konto a pracovné povolenia a ísť v nedeľu na výlet (...) ešte máme málo peňazí, ešte nemáme v byte dosť nábytku, ešte sa nechodíme po Vianociach lyžovať“ (s. 68). Dve mená postáv zo Zlodejov a svedkov (2011) – Marisia a Janut – sa znovu objavujú v knihe Obrazy zo života M. (2013) – či už ide o autorkin pokus príbehy prepojiť alebo len posilniť predstavu postavy ako typu, vždy znovu a znovu reprodukovateľného, môžeme sledovať riešenie podobných problémov, podobné, takmer navlas rovnaké čakanie na zlepšenie sa situácie. Postavy oboch týchto kníh svoje životy predstavujú ako istú formu spovede, navonok nám odkrývajú rôzne detaily zo svojich osudov (vzťahy, vyrovnávanie sa so smrťou rodiča), podávajú ich dokonca vo forme akýchsi denníkových záznamov, keďže na konci oboch kníh nájdeme datovanie, rozpätie rokov.
Napokon však vidíme ich životy aj tak „len“ cez príbeh. Cez prizmu toho, čo nám boli ochotné povedať. Veľa ostane zahalené tajomstvom. Pod všetkou tou nevinne vyzerajúcou každodennosťou sa ukrývajú spodné prúdy ľudskej psychiky, ktoré Žuchová zblízka pozoruje, no nakoniec neodkrýva v úplnosti, iba ich umne naznačuje. Nazrie do prežívania postáv, ale neuzatvára ich príbehy samozrejmým výkladom. Tajomno, ktoré autorka vo svojich dielach tak šikovne objavuje a zároveň sama kreuje, vo výsledku totiž odkrýva z charakterov ľudí a situácií oveľa viac, než by sme čakali.
Jaroslava Šaková, 2021
