Texty Svetlany Žuchovej sa často vzpierajú: pravidlám slovenského pravopisu, klasickým typom narácie, lineárnej sujetovej výstavbe. Neraz pripomínajú pohyblivú štruktúru, ktorá sa neustále mení, rozbieha rôznymi smermi, často nemá presný začiatok, ani koniec, slová akoby sa mimovoľne nabaľovali samy na seba. Nenachádzame tu jednoznačné centrum, stredobodom sa často môže stať čokoľvek a ktokoľvek. Čitateľ k nim musí neraz pristupovať pomaly, krok za krokom, slovíčko za slovíčkom, musí pátrať, spájať, niekedy sa i vrátiť, o to silnejší je však potom literárny zážitok. Istá nedôslednosť v textoch však nepramení z neznalosti, naopak, je zámerná. Práve zámerná nedôslednosť sa stáva jedným zo základných výstavbových prvkov jej poviedok. Aj vďaka nej ostáva v texte vždy čosi nedopovedané, akoby zabudnuté. A text sa aj tým vzpiera statickosti, uniká monotónnosti, jeho flexibilnosť otvára nové spôsoby čítania a vždy iné dobrodružstvo. Hoci pre niekoho môže byť takýto typ textu skôr trápením než potešením, o jeho kvalitách svedčí niekoľko literárnych ocenení, ako aj neutíchajúci záujem o jej poviedkovú tvorbu.
Michaela Pašteková
Vo svojich krátkych prózach skúša Žuchová postaviť poviedku do pozície tvárneho žánru – expanzívne balansuje medzi strohým, popisným rozprávaním a poetizáciou, medzi vecnosťou a lyrickým akcentom. Niekde prevládne vážny pomalý tón, inde je určujúca dynamická irónia.
Dana Kršáková
Žuchovej kniha krátkych próz je podobná súboru rovín v priestore: niektoré sú navzájom paralelné, iné sú naklonené a pretínajú tie prvé, vytvárajú body (uzly, udalosti), takže ich sledovanie a následné prekresľovanie do inej mapy, grafu či obrazca by mohlo viesť k spojitému rozprávaniu a lineárnemu príbehu. Na to sa však Svetlana Žuchová nezameriava. Oveľa ochotnejšie sa sústreďuje striedavo na detaily a veľké celky, na panorámy či jazdy a vzápätí na strohé popisy viditeľného, či už je týmto viditeľným prostredie, v ktorom sa mihá celý dav postáv, alebo – oveľa častejšie – gestá, výrazy a výroky týchto postáv, tratiacich sa vzápätí v prúde ďalších slov, viet, tárania, mestského žargónu, odborných diskurzov i náhlych, takmer zúfalých pokusov o komunikáciu a následnej rezignácie na ňu. Mohlo by sa zdať, že sústredenie Svetlany Žuchovej osciluje medzi takmer arogantnou svojvoľnosťou a úplnou náhodilosťou; no v konečnom dôsledku ide o jeden a ten istý princíp, kde je písanie nielen vytváraním priestoru literárnej fikcie, ale i komentovaním samotného aktu písania.
Mária Ferenčuhová
