Veiglov základný postoj k životu je vitalistický: neústupčivosť pred ranami osudu, skalopevné presvedčenie o vlastnej pravde, pevné zázemie domova, láska k domovine, pocit potreby blízkych, rodiny, život obracajúci sa od rozorvanosti k pokoju, k Bohu. Tomu sa prispôsobuje dynamiky a rytmus, od štruktúry dlhých nerýmovaných pásiem po skratkovité až gnómické strofy a figúry. Aj miesta vnútorných rozporov sú zvláštne priezračné, od jednoznačnosti ostatných sa odlišujú zvláštnym chvením, zvláštnou metaforou a originálnym obrazom. Tu naozaj Boh Veiglovým perom píše božské verše. O láske, o miestach, ktoré nás prinavracajú k sebe, o slovách, ktoré v nás rezonujú večne.
Mária Bátorová
Popri františkánskej pokore a odovzdanosti panovala u raného Veigla detsky rozpútaná fantázia, voľné dilongovské radenie obrazov, smrekovský vitalizmus.
Valér Mikula
Vyšiel z katolíckej moderny a je jej posledným mohykánom. Patril do silnej zostavy: Dilong, Silan, Haranta, Ušák Oliva, Strmeň, Zvonický. Ich heslom i morálnym záväzkom bola bremondovská čistá poézia – a to čistá po každej stránke.
Štefan Moravčík
Vox humana. Vrelý ľudský hlas, ktorý sa nenatíska, nekričí. Poézia silná a horká trochu, zaberá nenápadne ako čistý nápoj. Vynáša obrazy nové a pôsobivé. Básne, námetovo a formou naskrze moderné, hľadajú zmysel bytia. Sú vizionársky silné, majú gradáciu a pôsobivé zakončenie, glorifikujú človeka, ktorého túžba po veľkom a večnom preráža pavučinu všednosti.
Valentín Beniak
