VAJANSKÝ, obč. m. Svetozár Miloslav Hurban. Syn → Vladimír Ladislav Hurban. R. 1858 – 67 študoval na gymnáziách v Modre, Oberschützene, Stendale a v Banskej Bystrici, kde 1867 maturoval, 1867 – 70 na právnickej akadémii v Bratislave. R. 1870 – 71 koncipient v advokátskej kancelárii V. Kutlíka v Trnave a 1871 u R. Kučíniho v Pešti, 1871 – 72 absolvoval vojenskú prezenčnú službu, 1873 koncipient u M. Mudroňa v Bratislave, 1874 zložil advokátsku skúšku v Budapešti, 1874 – 77 advokát v Skalici, vo Viedni, v Bratislave a v Námestove, 1877 – 78 v Liptovskom Mikuláši, 1878 sa ako vojak rakúsko-uhorskej armády zúčastnil na okupácii Bosny a Hercegoviny. R. 1878 – 98 a 1899 – 1906 redaktor, 1898 – 99 a 1906 – 16 zodpovedný redaktor a šéfredaktor Národných novín, 1878 – 80 s M. Š. Ferienčíkom redaktor časopisu Orol, 1881 – 90 redaktor Slov. pohľadov, 1890 – 1916 majiteľ, 1903 – 04 aj zodpovedný redaktor mesačníka Rodina a škola v Martine. Najvýraznejšia osobnosť slov. umeleckej a politickej reprezentácie na prelome 19. a 20. stor. Prvými prácami boli „Dopisy z Požúňa“ a literárne kritiky v Pešťbudínskych vedomostiach (1868), neskôr v Národných novinách. Ako básnik vydal cyklus Jaderské listy (1878), zbierky Tatry a more (1880), Spod jarma (1884), Verše (1890), poému Vilín (1885) a 6. zv. spisy Kniha veršov (1909); ako prozaik sa prezentoval povesťou Siroty (Orol 1873), prózou Duchovia sudov (1874), črtami, fejtónmi, esejami, žánrovo pestrými besednicami (Hudba pod lipou, Rubačova žienka, Koniari, Čierny idealista, Na Bašnárovom kopci, Ostriež a Cigáň), uverejňovanými v Národných novinách r. 1880; románovo koncipovanou novelou Ľalia, uverejnenou v Orle (1880), v Slov. pohľadoch sa uviedol novelou V jasku (1881), ďalej novelami Kandidát, Podrost, Mier duše (1881), Dve sestry, Babie leto, Búrka v zátiší, V malom meste (1882). Prvou prozaickou syntézou sú Letiace tiene (1883) - románovo koncipovaná novela, po ktorej nasledovali romány Suchá ratolesť (1884) a Na rozhraní, ktorého rkp. nedokončil; novely Podivíni (1890), Jarný mráz (1891), Pustokvet (1893), romány Koreň a výhonky (Slov. pohľady 1895 – 96, knižne 1908), Kotlín (1901), novely Husľa (1905) a Blížence (1904 a 1913, v Amerike uverejnené pod názvom Daniel Chlebík, 1910), cestopisy Dubrovník – Cetinje (1901), Volosko – Venecia (1905) a Sofia – Pleven (1910). Jeho literárnokritická aktivita trvala vyše päťdesiat rokov, zaoberal sa nielen slov., ale aj svetovou literatúrou, predovšetkým ruskou. Kriticky glosoval literárne úsilia svojej generácie i mladšej (Podjavorinská, Krasko). Prelomový význam majú Kritické listy z Orla (1880) o problémoch realizmu v umení, vymieňané s J. Škultétym. Na sté výročie narodenia Š. Moyzesa (1897) napísal o ňom kultúrnohistorickú monografiu a v tom istom roku v Národných novinách publikoval aj obsiahlu stať Nálady a výhľady. Poslednou jeho teoretickou prácou bola štúdia Umenie v živote národov (1912). Výber z jeho kritického diela vyšiel pod názvom State o slovenskej literatúre (1956) a State o svetovej literatúre (1957). Autor viacerých politicky motivovaných publicistických prác a brožúr (Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek…, 1900; Väzenské rozpomienky…, 1903; Ružomberský kriminálny proces…, 1906; Listy z Uhorska, 1908).
