Táňa Keleová-Vasilková sa rýchlo etablovala ako predstaviteľka tzv. ženskej literatúry. Úspech jej kníh – meraný vysokými nákladmi a reedíciami – je pravdepodobne hybnou silou v tvorbe nových románových diel. Hrdinky i umiestnenia príbehov jej románov sú domáce, domácke, spisovateľka svoje ženské postavy projektuje do „obyčajných, každodenných rolí“(problémy v rodine, susedské vzťahy, postihnutie rodiny chorobou). Priamosť deja, priamočiarosť fabuly, ale aj živosť a aktuálna životnosť, to sú atribúty, ktorými si získava početné, verné čitateľky. V jej tvorbe nemožno hovoriť o pestrosti či inakosti textov. No ani okrídlené konštatovanie, že autor (hoci má početné tvorivé konto), píše po celý život len jednu knihu, tu neplatí. Na to chýba hlbšie autorské posolstvo, či filozofická ukotvenosť životnej zložitosti hrdinov a literárneho diela.
Táňa Keleová-Vasilková stavila na premisu, že každý život vydá na román. Napokon, jednotlivé románové príbehy sa odvíjajú z postavenia hrdiniek ako žien – matiek v modifikáciách rodinného prostredia i vo vzťahových interakciách presahujúcich rodinný kruh. Životné variácie sa nedajú vyjadriť jednoduchou rovnicou; jej ženské hrdinky dosiaľ zastupujú rôzne povolania a rôznorodo skĺbené rodinné a ďalšie sociálne vzťahy. V jednej téme neraz vrství viacero motívov, témy sú aktuálne, priam bytostne sa dotýkajú mnohých čitateliek. Na ich palete nachádzame problematiku alkoholizmu žien, bezdetnosti i interrupcií, skúšky skutočných partnerských vzťahov, domáceho násilia a časté narušenia rodinných väzieb. Akcentuje sa v nich vrtkavosť šťastia (nielen jeho ideálu, ale aj v odvrátenej podobe náhlych úmrtí), no v žiadnej z kníh nechýba ideál dobrého človeka. Fabula je často tvorená epizodickým vrstvením príbehov jednotlivých postáv, spojených osobou hlavnej hrdinky. Mira Grochalová píše: „Mama pre Veroniku je dojímavým príbehom mladej ženy, ktorej okrem toho, že nemôže mať deti, život zobral všetky ilúzie o jej kedysi takmer ideálnom manželovi. Čitateľ s ňou prežíva všetky surové údery, všetky starosti i drobné radosti. Dialógy sú písané tak, že sa vynára pocit, akoby ste stáli len obďaleč, všetko pozorovali, ale najmä, máte chuť zasiahnuť.“ Autorka vie vycítiť aktuálny problém, stvárniť konfliktnú akciu i typológiu postáv, predovšetkým vo forme ich priamej komunikácie, dialógu. Recenzentka Antonia Bednáriková si všimla: „Ani v románe Okienko do snov nechýba „rozprávkový hrdina“ – človek s veľkým dobrým srdcom a nesmiernou schopnosťou empatie. (V Cene za nežnosť to bola láskavá teta, v Mame pre Veroniku dobrácka gazdiná, v Čriepkoch šarmantný výtvarník Vincent.).“ Tvorba T. Keleovej-Vasilkovej sa ešte nedostala pod odborný literárnokritický drobnohľad, napriek tomu, že jej každý rok pribudnú aj dva tituly. Autorka sa svojou pracovitosťou i čitateľskou obľubou stáva neodmysliteľnou osobnosťou našej súčasnej literatúry. Napokon, podobná nerovnováha v opatrnosti kritiky a bohatosti tvorby má svoj predobraz: Hana Zelinová nebola kritikou nikdy vysoko či pozitívne hodnotená, je však legitímnou a nezmazateľnou súčasťou slovenskej literatúry.
Románové príbehy T. Keleovej-Vasilkovej naisto suplujú aj viaceré mimoliterárne funkcie komunikácie. Tie sa javia čoraz väčšmi ako nenaplnené, a tak predovšetkým v ženskej populácii typ románu, prezentovaný aj jej dielami, dopĺňajú aj funkcie spoločenské i sociálne. Navyše na pozadí prehlbujúcich sa sociálnych nerovností obyvateľstva vnímame aj takéto kontexty – saturovanie iných spoločenských aj individuálnych potrieb komunikácie a stotožnenia sa.
Ľubica Suballyová
