Vyhľadávanie
Prvé Lehenovej básne publikované v roku 1988 v prílohe pre mladú literatúru Dotyky časopisu Romboid (č. 8), najmä erotická báseň Malá nočná mora a text Leniviem s odvahou a vyčerpávajúco, vzbudili značný rozruch pre hravý prístup k tabuizovaným témam. Na ne a na uznanie Š. Moravčíka a V. Mikulu reagoval odsudzujúco v Literárnom týždenníku J. Švantner, následná polemika a škandál sú dokladom toho, ako sa nonkonformní mladí autori na konci 80. rokov dostávali do kontroverzií nielen s oficiálnym konceptom ideologicky angažovanej literatúry, ale aj s alternatívnymi predstavami o existenciálne vznešenom poslaní umenia a azda svedčí aj o mimovoľnom presadzovaní sa postmoderny.
Lehenovej knižný debut nesie plný názov Pre vybranú spoločnosť (a zvlášť pre Alenku) (1989). V mnohom nadväzuje na autentizáciu výpovede dôrazom na telesnú skúsenosť a deziluzívnu reflexiu spoločenských ponúk, ktoré svojimi debutmi priniesli J. Urban a I. Kolenič. Zároveň sa ním Lehenová prezentuje už aj ako suverénna autorka s osobitým výrazovým aparátom a tematickým registrom. Zbierku tvoria pozorovania, zážitky, reflexia a sebareflexia subjektu, mladej ženy vstupujúcej do života z viacerých hľadísk (sociálne, rodové, intímne, existenciálne). Cez motívy denného rytmu, ktoré sa premietajú aj do kompozície zbierky, je výpoveď situovaná do bezprostrednej každodennej prítomnosti, v istých momentoch cez ne však na subjekt dolieha aj existenciálne limitujúci aspekt času. Kľúčová je skúsenosť subjektu s rozčesnutím na človeka verejného a súkromného. Priestorom oficiálnej existencie je pracovisko, na ktorom subjekt podlieha permanentnej kontrole, normovaniu a latentnej agresii zo strany utilitárne zameranej spoločnosti. Na toto „používanie“, ktoré nadobúda dimenzie dehumanizujúceho manipulovania, reaguje úzkosťou, pokusmi o zachovanie nadhľadu, no najmä dychtivou túžbou po slobode. Protiklad k odľudšteným oficiálnym vzťahom vytvárajú motívy vnútorne prežívaných či reálne preukazovaných sympatií hrdinky k ľuďom zo spoločenského marga (osamelý starec, chlapec s bicyklom s vypustenou dušou, chuligán, niktoš v otrhaných nohaviciach) a zvieratám (najmä psi). Idol nonkonformného človeka, ktorý svoj odpor voči spoločnosti opiera o zázemie subkultúry, v zbierke stelesňuje postava hrdinkinho partnera, ktorý sa vymyká už výzorom, ale najmä svojimi vnútornými dispozíciami (napr. hudobný, výtvarný aj literárny talent). Partnerstvo sa tu chápe ako vzťah emocionálne, mentálne aj telesne blízkych bytostí, ktoré si navzájom umožňujú naplno, radostne a hravo rozvíjať svoju identitu. Technikami intenzifikácie života a vlastného kultivovania (sebatvorby) sa stávajú zmyslové senzácie: kontakt s prírodou, umelecké zážitky (najmä hudba, literatúra), sexualita a fantázia. Zmyslová skúsenosť teda funguje ako nástroj sebauvedomovania aj zdroj poznania či dokonca transcendencie. Ďalšiu rovinu dbania o vlastnú identitu predstavuje vyrovnávanie sa subjektu so svojou rodovou definovanosťou, a to cez reflektovanie, ironizovanie aj ostentatívne prehliadanie rodových stereotypov, ktoré ovládajú spoločnosť, a cez nástojenie na nárokoch (radosť, rozkoš, sloboda), ktoré sú v ostrom protiklade s tradičnými ženskými rolami (matka, manželka, milenka) a dobovými emancipačnými ponukami (zamestnanie).
Zo žánrového hľadiska Lehenová aktualizuje princíp pásma, pričom publicistickú terminológiu v názvoch básní (momentka, reportáž, polemika, publicistika) možno vnímať aj ako ironické podvracanie objektívnej pravdivosti, ktorú si osobovala oficiálna literatúra, subjektívne garantovaným pohľadom z beletristickej periférie. So zameraním na dynamickú rozporuplnosť moderného života súvisí montážová kompozícia, s ambíciou názorovej svojbytnosti asociatívny princíp, so subjektivizačným programom hovorová a expresívna lexika, s dôrazom na telesné prežívanie plne rozvinutá zmyslová obraznosť, s erotickým princípom „slastné vychutnávanie“ (Bokníková) jazyka, s „filozofiou odporu“ (Haugová) paradox, depatetizujúce podvracanie tradičných motívov, symbolov a ikon či subverzné metaforizovanie ustálených fráz.
Titulný motív sociálneho marga z druhej zbierky Cigánsky tábor (1991) možno čítať ako realizáciu generačne preferovaného (barbarského) situovania sa na perifériu. Viažu sa naň konotácie necivilizovaného, rustikálneho života, vitality a voľnosti. Hodnotový rub, ktorý sa ponúka pri jeho vztiahnutí na domov, predstavuje významová rovina provizórnych, núdznych materiálnych pomerov a neusporiadaných sociálnych vzťahov. Zbierka predstavuje kontrapunkt k prvej v tom zmysle, že subjekt odchádza z civilizácie, mesta, spoločnosti a partnera. Priestorovo jeho existenciu určujú motívy domu a záhrady, zo sociálneho hľadiska väzby na primárnu vrstvu (matka, brat a partner), zvierací a vôbec prírodný svet. Azyl pred civilizačnou hektikou a pragmatizmom sa stáva pre subjekt príležitosťou na hľadanie a kreovanie vlastnej identity cez intenzívnu zmyslovú komunikáciu s prírodou okolo seba a v sebe a cez polemickú identifikáciu s archetypálnymi ženskými rolami (dcéra, matka, sybila, cigánske dievča, bosorka, gazdiná). Peripetie emancipačného procesu subjektu určuje jeho permanentná konfrontácia s mantinelmi života v najrôznejších ohľadoch (eros, smrť, samota, pravda, biologická, rodová, sociálna determinácia, identita…). Subjekt, ktorý zakúša ultimatívnosť života aj limity poznania, o čom svedčia napr. explicitné vyjadrenia o nedostatočnosti slova, v závere zbierky cez štrpkovský motív smiechu, „aureoly skúmania sveta cez zmysly“, dosahuje uvoľnenie a nadhľad voči nesmiernosti života aj voči svojej vlastnej pluralite a neuchopiteľnosti.
Myšlienková odvaha nachádza cez radikálnu dekonštrukciu všetkých literárnych noriem aj náležitý tvar postmoderných parametrov (polymorfnosť, sebareferenčnosť, performatívnosť, významová expandosť, intertextualita, dekonštruovanie jazykových konvencií etc.). Zbierka je vystavaná ako zámerne nesúdržný a rozptýlený textový rámec, ktorému je vlastný druhový synkretizmus (epická kompozícia, lyrická reflexívnosť, dramatický dialogický princíp), žánrová pluralita (reflexívna, prírodná, intímna, erotická lyrika) a pestrá štylizácia (list, momentka, predstava, vizuálna báseň, autoportrét etc.). Na zdôraznenie manipulovanosti vlastnej výpovede cudzími textami, ale aj odvetného manipulovania s nimi, využíva postupy palimpsestu, persifláže a paródie s ironickým (venovanie, autorská poznámka) aj sebaironickým efektom (textové varianty, cvičenia). Demonštrovanie vnútro-, intra- a intertextových vzťahov typografickými a grafickými prostriedkami (rôzne typy písma, zalomenie textov) umožňuje čítať texty vo viacerých smeroch a úrovniach, čím vzniká efekt bezprostredného vznikania (i unikania) významu, čo posúva zbierku smerom k hypertextualite. Takýto postmoderný koncept umožňuje zakúsiť frustrujúce, groteskné, ale najmä uvoľňujúce aspekty neuchopiteľnosti textu sveta aj textu vlastnej subjektivity. Popri manifestovaných odkazoch na slovenských (J. Stacho, I. Štrpka) a inonárodných autorov (V. Popa, K. Hamsun, A. Ginsberg) je dôležité, že existuje viacero obojstranných paralel medzi Lehenovej Cigánskym táborom a zbierkou I. Koleniča Rock and roll (1990).
Záverečné vyjadrenie odporu Lehenovej subjektu z druhej zbierky voči intelektuálnemu exhibicionizmu možno z odstupu času vnímať aj ako vlastnú rozlúčku autorky s básnickou výpoveďou. Odvtedy knižne vydala len prózu pre deti Je Miška myška? Príhody celkom skvelej rodiny (1991), ktorá bola napísaná už v období jeseň 1986 – jar 1987 a najprv vychádzala v časopise Slniečko. (Neskôr bola viackrát úspešne zdramatizovaná pre divadlo aj rozhlas.) Prvá časť je postavená na fantazijnom stvárnení komunikácie medzi rodičmi a dieťaťom ešte pred jeho narodením, základom druhej sú humorné a komické príhody a situácie z rodinného života. Rozprávanie zahŕňa dve roviny medziľudských vzťahov. Partnerstvo medzi dospelými a partnerstvo medzi dospelými a dieťaťom, ktoré vystupuje ako osobnosť s vyhraneným sebavedomím, postojmi, nárokmi, záľubami aj typickými prejavmi. V druhej časti, ktorú od prvej delí časový odstup, etablovanie sa dieťaťa za svojbytného člena rodiny a partnera dospelých potvrdzuje aj to, že Miška na seba preberá funkciu rozprávača. (Rodičom sú vyhradené parciálne rozprávačské party v osobitých kapitolách.) Epická os tejto druhej časti kulminuje, keď sa následky Miškinej hry s otcom stanú zdrojom hnevu matky. Rodičia uvoľňujú napätie hrou na zámenu partnerov, ktorú však Miška nechápe. Jej vnútorný konflikt v závere harmonizuje matkin návrat domov. Motivicko-tematické zložky akcentujú mnohostranný význam princípu hry v ľudskom živote: „Hrať sa treba. Stále. A podľa možnosti KRÁSNE.“ V rovine sujetu je hra prezentovaná ako forma výchovy aj poznávania, ale aj ako stratégia na riešenie konfliktov, spôsob harmonizovania životných tlakov, nástroj oslobodzovania sa zo životných stereotypov a povinností a pod. V ďalších rovinách textu sa hra popri prelínaní antropomorfizačného a zoomorfizačného princípu či rozmarno-vtipných slovných hrách prejavuje znova aj nadľahčujúco-parodizačným aktualizovaním rôznych žánrových foriem (kniha obsahuje napríklad aj výber z básnickej tvorby detskej hrdinky) a konvenčných paratextov (príhovor, autorské poznámky). Kniha spĺňa aj poznávací účel, keď nenútene sprostredkúva prenatálny život dieťaťa a priebeh tehotenstva, výchovný rozmer sa zasa dotýka problematiky partnerského a rodinného spolužitia.
Vzhľadom na krátku aktívnu prítomnosť v literatúre a skromný rozsah býva tvorba T. Lehenovej prekrývaná pôsobením jej rovesníkov J. Urbana a I. Koleniča a ich nasledovníkov z barbarskej generácie. Lehenovej poézia nie je len ich rodovým variantom, pretože podnety súpútnikov tvorivo rozvinula v duchu vlastného originálneho temperamentu, ktorého podstatnými črtami sú zmysel pre radosť, hru a nadhľad. Keďže podľa datovania je medzi vznikom a uverejnením druhej aj tretej knihy zakaždým niekoľkoročný odstup, ktorý ich genézu situuje ešte do druhej polovice 80. rokov, znamená to, že Lehenová v predstihu dosahuje pozície, ktoré naša poézia a tvorba pre deti obsadia až v priebehu 90. rokov (postmoderna, feminizmus). Aj z hľadiska estetickej hodnoty jej tri knihy predstavujú prínos do našej poézie a prózy pre deti.
Jaroslav Šrank
