Taťjana Lehenová photo 1

Taťjana Lehenová

23. 1. 1961
Bratislava

Napísali o autorovi

Lehenovej báseň Malá nočná mora vyvolala búrlivú diskusiu, lebo „za oblasťou erotiky, sexu“ údajne nie je „zmysluplné uchopenie skutočnosti a aktívna participácia na jej dianí“ (Ján Švantner). V skutočnosti ani nemožno s istotou tvrdiť, že sa tu zobrazuje alegória sexuálneho aktu, teda že ide o tabuizovaný opis, ktorý je známy odpradávna z ľudovej slovesnosti, a práve tak i zo starogréckej falickej lyriky. Stratégia zastierania „chúlostivého“ je totiž odlišná. Vo folklóre ide o zvyk zakrývať sexualitu známou symbolikou podľa dohody – konvencie. Naproti tomu autorka nás vodí za nos, zatajuje, o čom hovorí, čím sa rozširuje paleta možných interpretácií. U Lehenovej sa nestretneme s priamym pomenovaním „lona“, „pohlavia“, „rany“ ako v sakralizovanej telesnosti poézie Podrackej či Haugovej. Malá nočná mora zrejme podráždila kritiku karhajúcim, nadradeným tónom voči adresátovi, ktorou môže, ale nemusí byť časť tela, reprezentujúca (?) mužnosť. Inak – Lehenovej subjekt otvorene priznáva odvekú závislosť ženy od muža, dokonca sentiment, ibaže ich sebaironicky komentuje. (...) V zbierke Cigánsky tábor sa už hrdinka celkom ponára do archetypu prírody (zeme) i do graficky-formálneho labyrintu. Ani teraz sa však poetka nezamkýna v tvare, práve naopak – vťahuje čitateľa do aktu písania: ponúka dva varianty básne alebo vyznačí grafickú mozaiku, ktorú možno skladať rôznymi spôsobmi. Novotvar akčného verša tak uskutočňuje exces, polemiku s uhladene racionálnym usporadúvaním sveta. Ako však prijať výrok Lehenovej, že „cíti prirodzený odpor voči ženám intelektuálkam“? Iste v spätosti s jej ďalším názorom: odporné sú „nahé myšlienky“, nie nahota iného druhu. Až v druhej zbierke sa stalo zreteľným, že za vyzývavosťou, vábením viacerými variantmi, formami je subjekt (paradoxne) takmer nezachytiteľný. Za rozšafnosťou sa častejšie mihne horká irónia a potreba citového vzťahu. „Mačacia žena“ T. Lehenovej rozohráva rituálne tance foriem a uniká zrkadlovými sieňami labyrintu. Možno pre to, aby zachovala svoju vlastnú, nikým a ničím nekontrolovanú harmóniu.

Andrea Bokníková

Ak sa do textu T. Lehenovej Malá nočná mora začítame pozornejšie, za prvoplánovým obrázkom konzumácie sexu rozpoznáme situáciu (sujet), problém ženy, ktorá síce veľmi chce, ale zároveň sa obáva dôsledkov svojho priania. Tento vnútorný problém – ženského lyrického subjektu i textu – je odčítateľný najmä z protikladného vyznievania začiatku básne („Chcem, aby si bol veľký a mocný, / chcem, aby si bol kráľ“) a vari až seba sarkazujúceho rezignovaného záverečného verša: „aká som pred tebou bezmocná...“ Pred vedomím tohto neodvratiteľného zlomu ohromnej túžby do pocitu prehry, poddania sa, ženský lyrický subjekt sa usiluje brániť rituálom „udržiavania pod kontrolou“. Maznavé ručné manipulácie s pozostatkom z muža sú len zdanlivo masážno-salónne: v skutočnosti sa za nimi skrýva metaforický význam – udržať hru so sexom / na sex v rukách. V súlade s týmto obranno-zdržiavajúcim rituálom sú aj všetky hypokoristiká („malinká pusinka“, „oblý rožok“, „krtko“, „ako psí ňufáčik“, „ako mača“, „rozmaznanček jeden“), ktoré v hlbšom sujetovom zmysle chcú udržať stav závislosti, nedospievania. (...) Náhly významový zvrat zvýraznený v predposlednom verši pomlčkou a prudkým prechodom z ti – maznavého tónu do ja – trpko konštatujúceho (nie erotomansky slastného!) nás núti vrátiť sa k predchádzajúcemu textu. Ak chceme nájsť príčinu tohto neočakávaného (?) vyústenia textu, zistíme, že ňou nemôže byť nič iné ako obava ženy, že sa svojou sexuálnou túžbou sama vrhá do područia muža. Teda feministická obava zo sexizmu. Ženský lyrický subjekt Lehenovej sa pokúša brániť „obrátením garde“: degraduje muža na predmet, preberá sexuálnu iniciatívu a usiluje sa ju udržať v rovine pôžitku a zábavy. (...) V tomto významovom kontexte sa ukazuje ako problémové vzťahovanie metafory „malá nočná mora“ na onen manipulovateľný zvyšok z partnera... Verš: „ty moja sebecká nočná mora“ poukazuje – aj keď nie priamočiaro – na to, že onou „nočnou morou“ je ženino vedomie, že je dobrovoľnou (?) obeťou mužského sexizmu, že ho svojou „bezmocnosťou“ sama udržiava pri živote.

Viliam Marčok

Prvú časť knihy Je Miška myška?Ako vzniká rodina, alebo myška a my ostatní – postavila Lehenová na napätí, ktoré vzniká z faktu, že spredmetnila pocity ženy – budúcej matky do podoby komunikačného vzťahu, že tematizuje tehotenstvo ako čas vzájomného rozhovoru a spoločného rozhodovania matky a „dieťaťa“. Ono „dieťa“ má pritom zásadný vplyv na vonkajší svet matky, stavia ju pred nové situácie a výrazne ovplyvňuje ich výslednú podobu: od „patálií s menom“, cez to „čo sa stalo v autobuse“, až po moment, keď nás „ocko chce“ – teda po moment, v ktorom vzniká rodina. Výrazne tu vnímame dva, pre našu literatúru pre deti nové momenty: 1. protagonistom prvej časti je nenarodené dieťa, a to ako „postava“ veľmi dynamická a aktívne „konajúca“; 2. autorka narúša petrifikovaný model príbehovej prózy, v ktorej sa tematizuje rodinou očakávaný príchod nového člena, všetci vymýšľajú meno a mamička ide nakoniec „kúpiť dieťa do nemocnice“. V prítomnej knihe je situácia iná. Nezobrazuje rodinu v očakávaní dieťaťa, ale tematizuje dieťa ako konštitutívny, zakladajúci prvok rodiny. Dieťa a detstvo tu nadobúdajú centrálne postavenie, avšak nie ako čosi, čo prichádza do rodiny zvonka, po čo sa chodí do nemocnice, lebo tam sú deti, ale ako princíp, ktorý rodinu vytvára, iniciuje jej vznik, ako to, čo je prítomné hneď od svojho počiatku a tvorí rodinné MY. Problém rodinnej harmónie sa tu nenastoľuje priamo, ako hotový, stabilný stav, ale ako dynamicky prebiehajúci proces. Tieto charakteristiky platia aj pre druhú časť knihy – Nech žije naša rodina! alebo Miška a my ostatní – avšak dieťa tu preberá aj úlohu rozprávača a podáva svet nesprostredkovane. (...) Ďalším zaujímavým momentom práce je vzťah ženského a mužského v texte. Lehenová sa neprezentuje agresívnym feministickým gestom, ktoré vždy vedie k jednostrannosti, ale rozohráva šarmantnú hru na „pánov a dámy“, lebo vie, že „bez tejto hry je svet veľkých strašne smutný“ (s. 6). Jej vzťah k mužovi je ironicky nadľahčený, je to pozícia, z ktorej dovidí na všetky „finty“ (parádna je z tohto aspektu kapitolka Oco nechce poslúchať), no súčasne tu funguje vedomie potrebnosti a dôležitosti mužského sveta, vedomie, že „ocko je človek, ktorý by nás mal mať rád“ (s. 19). Detský princíp pritom opäť zohráva integrujúcu úlohu. (...) Lehenová však nehrá svoju hru len vo vnútri textu. Hrá ju aj s čitateľom, a hrá ju tak, ako je on na to zvyknutý z časti jej básnickej tvorby pre dospelých. Dominuje kultivovanosť, spontaneita, konotačná voľnosť, a to tak na úrovni lexikálnej, ako aj na úrovni celých motívov.

René Bílik

Knižka Taťjany Lehenovej Je Miška myška? sa odvážila konečne trochu „znormálniť“ a zároveň emocionalizovať problém, ktorý sa zvykol dlho a tvrdošijne „zatĺkať“ pred detskou populáciou. Problém života dieťaťa v matkinom tele a tajomstvo jeho príchodu na svet sa zvyčajne „zatĺkal“ dvoma základnými spôsobmi: buď tvrdou neosobnou fakticitou, vzbudzujúcou nezáujem a chlad, alebo druhým, rovnako nevhodným spôsobom – infantilizáciou, ohlupovaním a idealizovaním. Obidva spôsoby sú však naozaj nedôstojné človeka. O to sympatickejšie je po doterajších tuzemských skúsenostiach Lehenovej rozprávanie. Tak ako to dieťa v brušku, autorka nevníma a nezačína zvonka, ale zvnútra! Ak by som parafrázovala ďalej, nachádza, a to veľmi úspešne, „špeciálne kanáliky“, ktorými dopravuje vynaliezavým spôsobom modifikované informácie do detskej hlavičky. Knižka má svieži, nekonvenčný slovník, v mnohých prípadoch ide pravdepodobne o autentické detské slovné vynálezy. V celej knižke panuje veselosť, nie však demonštratívna, ale atributívna. Je to, skrátka, v nej, v jej poetickom radostnom videní, prostredníctvom ktorého sa malý človek s oslobodenou dušou neúnavne presekáva cez vážne problémy, ktoré neúnavne „vyrábame“ my – dospelí. Knižka je napriek dôslednej životnej pravdivosti nesmierne poetická, hravá, nežná a prítulná. Vie, čo môže urobiť dobrá rozprávková metafora.

Ľubica Kepštová