Je skôr básnikom intelektu než emócie, skôr rozvahy než vášne, skôr analýzy než registrácie. Uvažuje ako zrelý muž a básnik, ktorý si už vie na všeličo odpovedať, no nanovo si kladie otázky esenciálne a existenciálne, lebo pozná cenu samoty bytia i z bytia. Metastázou ničoty / je napadnutá tvoja duša, píše v jednej básni, ale to nie je jeho trvalý stav; má básne ľúbostné i rodinné, kde veľmi podmanivo vyjadruje ľudskú spolupatričnosť, ktorá nie je daná, ale takisto ako láska sa vždy opakovane získava po napätiach, konfliktoch, omyloch. Kočíkove reflexie sú zväčša gnómické a jadrné, k efektu prispieva aj autorova hra so slovom.
Jozef Bžoch
Tibor Kočík chce zachytiť výbušnú atmosféru v každodennom živote súčasných ľudí. Hľadá obraz civilizačných problémov vo vzťahoch ľudí, píše o neschopnosti jednotlivca absorbovať do svojho myslenia a zakomponovať do svojich postojov nové problémy doby. Akoby otázky techniky a jej vplyvu na človeka prestávali trápiť básnikov, ktorí sa radšej dávajú na mystiku. Za clonou technickej civilizácie cítime hľadanie ľudského dotyku.
Dalimír Hajko
Literárna púť Tibora Kočíka sa odlišuje od básnickej dráhy väčšiny jeho generačných druhov. Autori, ktorí dnes majú okolo päťdesiatky, totiž zväčša debutovali v druhej polovici 70. či najneskôr začiatkom 80. rokov minulého storočia, teda v mladom veku, vhodnom na to, aby v človeku a z človeka prehovoril talent. Svoju prvotinu Vnútrozemie vydal vyše štyridsaťročný roku 1995. Do slovenskej poézie vstúpil vo veku zrelého muža, čo spôsobili politicko-ideologické obmedzenia, s akými sa museli slovenskí spisovatelia boriť, a tiež životné okolnosti, nie neskoré rozhodnutie samotného tvorcu začať „vážne“ písať lyriku. Vedome nehovorím o oneskorenom debute, pretože debut nemusí byť oneskorený – ak prehovorí ozajstná poézia.
Igor Hochel
Svoje poetické zrkadlo nastavuje dobovej tendencii – zbaviť človeka zodpovednosti za svoje konanie. Lyrickú výpoveď ozvláštňuje výraznou expresivitou pohľadu na životný štýl súčasníka, na názorovú sféru typickú pre dobu počítačov, umenia tvoreného pomocou digitálnych technológií či umenia založeného na popkultúre, grafity, sprejerských akciách, undergroundovej scéne a iných performanciách, symbolizujúcich tento umelecký kód a súčasne aj kód „technočloveka“. Kočíkov zobrazovací spôsob obsahuje tajomstvo zakódovaného, teda toho, čo v bežnej ľudskej komunikácii pozorujeme v podobe exaltovanosti a expresívnosti výpovede, silných verbálnych gest. Jeho obavy z informačného zahltenia a zahusťovania kultúrneho priestoru komerčnými popkultúrnymi a ideologickými produktmi ho vedie k vytváraniu poetických obrazov s výraznou apelatívnou funkciou, čo nie je v súčasnej slovenskej lyrike častým javom.
Ján Gbúr
Kočíkove verše sú sondou vysielanou do svedomia makrosveta i mikrosveta, pripomínajú antropologický výskum, ktorý má svoj začiatok v zdanlivo všedných, každodenných situáciách a v istých vzťahových stereotypoch (napríklad na pozadí rodiny, manželstva a i.) a v našich sebeckých a obranno-reflexívnych rozhodnutiach, gestách, vášňach, nižších a vyšších citoch, v pudoch. Sémantickými uzlami týchto lyrizovaných monológov, a žiada sa dodať, že aj stíšených, ponorných dialógov s univerzom, bývajú svedomie, hriech, pravda, láska, smrť, čas, slovo a ďalšie viac či menej abstraktné veličiny.
Marián Hatala
Tibor Kočík používa metaforický jazyk, ktorý je dostatočne nasýtený a úderný. Aj komplikované témy dokáže pomenovať jednoducho, a pritom výstižne. Moderné obrazy sveta opisuje novátorsky a neskĺza do klišé. Vymýšľa si osobité výrazy a nečakane kombinuje zdanlivo nespojiteľné, čím dosahuje, že atmosféra básní je v dokonalom súlade so svetom, aký vykreslil.
Mária Moravčíková
Uvedomujúc si zložitosť života i medziľudských vzťahov, devastáciu a deštrukciu spoločenských štruktúr, ako aj zvrátenosť prevládajúceho hodnotového systému, sa na všetko díva s pochybnosťami a nedôverou; je v tom však tiež kus zdravého kriticizmu, ktorý si žiada tvorivé prehodnotenie všetkých podnetov. Tibor Kočík vie napísať peknú báseň, pozná cenu dobrej poézie a cestu k nej si nezľahčuje, niekedy však zbytočne nadbieha módnemu trendu zvýrazňovania škaredosti. Tak či onak, stále si kladie ťažké ontologické otázky a pokúša sa o prienik do hĺbok života, lebo nestratil veľkú túžbu človeka a umelca – túžbu zaplniť prázdnotu niečím hodnotným.
Ján Maršálek
