Horváthove texty priam „programovo“ získavajú kontúry na pomedzí mobilnej kompozície a kompozície „triešte a tkaniny“ (deleuzovský rizóm), aj keď navonok môže ísť o „klasickú“ lineárnu kompozíciu (keď Horváth píše v kóde detektívky alebo v kóde špionážneho thrilleru, ako to je v novele Divák). Text pôsobí ako koláž alebo mozaika – teda povrch, na ktorom máme viacero fikcií (alebo ak chcete skutočností), ktoré nie sú hierarchizované, a preto rozhodnutie sa čitateľa, ktorou skutočnosťou sa nechá „viesť“ a bude jej „veriť“, je úplne legitímna, ale i naivná: „Vidíme, že všude, kde se vyskytuje kompozice tříště a koláže, mizí nebo se potlačuje moment hierarchie – žánrové a stylové (žánr vysoký x žánr nízký), ruší se rozdíl mezi textem literárním a neliterárním, mezi filozofickou sentencí a všednodenní banalitou, slovem vlastním a ,cizím‘ (citátem). Ruku v ruce s těmito procesy oslabuje se linie příběhu, rozkouskovaného a zpravidla zbaveného gradace“ (D. Hodrová).
Martin Hudymač
Osem poviedok Akozmie predstavuje Tomáša Horvátha v dvoch podobách – ako absurdného a groteskného autora na strane jednej a ako mierne epigónskeho existencializujúceho nespokojníka, ktorým sa prevŕtava červotoč neznesiteľných pochybností – nie vlastných, ale nájdených v slovách väčšinou už mŕtvych pánov.
Martin Kasarda
Horváthovo ironické prepisovanie sa do rôznorodých žánrových stereotypov je presné a dôsledné. Zvolenému žánrovému pôdorysu prispôsobuje nielen spôsob výstavby príbehu, ale aj štýl, ktorým píše. Používa príznakové vyjadrovacie prostriedky, príznakové slovné spojenia, príznakové mená postáv (ak kozmopolitný cyber-punk, tak v ňom vystupujú Sue, Jake, Yakamura, Gudrun, ak anglická detektívka, tak v nej predsa nemôže chýbať postava menom Clayton Chesterton, ak ponáška na Švantnera, tak tam budú Hriapeľ i Kešiak, ak ruská klasika, tak, pochopiteľne, postavy s krstným menom aj „ótčestvom“). Táto žánrová dôslednosť je, samozrejme, hyperbolizovaná, spolu s občasnými vedomými vybočeniami z pravidiel žánru nás stále upozorňuje na ironický odstup, ktorý si autor od svojich žánrových predlôh drží. Nielen autor, ale ani čitateľ nemá predsa ani na chvíľu zabudnúť, že nečíta, čo ja viem, detektívku, ale persiflážnu ponášku na detektívku. Horváthovi predsa nejde o to, aby dal čitateľovi naozaj možnosť pátrať po vrahovi a spôsobe, akým vraždil, ale o ... o... a tu je práve problém. O čo vlastne v tejto knihe ide?
Peter Darovec
Tomáš Horváth, povolaním literárny vedec, sa v Antikvariáte pohráva s rôznymi prozaickými formami. Všetky zvláda bravúrne, poniektoré ešte bravúrnejšie. Na tomto základe potom buduje vlastnú verziu príbehu, ktorý vychádza predovšetkým z nového poskladania zlomkov povyberaných z rôznych príbehov citovaného a parafrázovaného autora. Akoby tým chcel vytiahnuť z neho dreň, spisovateľskú podstatu, ovládnuť cez uchopenie formy cudzie autorské ja a mohol sa do neho vo svojom texte prevteliť. Do takto pripravenej pôdy potom vkladá seba-autora. Výsledkom je nová, veľmi zábavná literárna kvalita. Pravda, hlavne pre toho, kto takýto typ kvality vyhľadáva. Azda najlepším príkladom Horváthovho postupu je poviedka Záhada časových štruktúr. Na pôdoryse dôkladnej znalosti rôznych literárnych spôsobov riešenia „záhady uzatvorenej miestnosti“ napísal jej vlastnú verziu. Nesmeruje však k všeobecne vyhľadávanému cieľu literatúry založenej na príbehu – k takému stavu čitateľovej mysle, keď začne v čase čítania považovať literárnu skutočnosť za naozajstnú, keď ju aspoň na chvíľu prijme za svoju. Tomáš Horváth dáva čitateľovi neustále najavo, že akákoľvek skutočnosť opisovaná v literatúre je v konečnom dôsledku vždy len literárnou skutočnosťou. Teda, že so svetom, v ktorom žijeme a v ktorom práve jeho dielo čítame, súvisí len cez autora a čitateľa, cez miesto a čas, v ktorom bola napísaná a v danej chvíli čítaná. Horváth nám neustále dáva najavo, že je to iba hra. Dosahuje to množstvom vtipne povyberaných a nápadito zaradených citácií: v tomto prípade z najslávnejších literárnych diel zaoberajúcich sa vraždou v uzatvorenej miestnosti. Do toho ešte vkladá scudzovacie prvky, ktoré nielenže upozorňujú menej literárne „otrlých“ čitateľov, že si má od čítaného držať odstup, ale ešte výraznejšie udržiava od napísaného odstup autora samého. Dosahuje to napríklad vkladaním vulgarizmov alebo sa „jeho“ postavy odrazu začnú správať neadekvátne prostrediu, času a citovanému dielu.
Karol Horváth
S textami Tomáša Horvátha je to podobne ako s filmami Davida Lyncha. Keď si myslíte, že už konečne máte príbeh pod kontrolou, zrazu nastane zlom, ktorý spôsobí prevrátenie vzťahu medzi vládnucim a ovládaným. Text sa stáva vládnucim a čitateľ/divák sa stáva ovládaným, teda tým, ktorý sa pokorne riadi inštrukciami Textu.
Peter Michalovič
Horváth už niekoľkokrát dokázal, že vie skonštruovať dômyselnú fabulačnú hru. Jeho pokus miasť čitateľa navzájom sa vylučujúcimi scénami uchvacuje a skvostne zabáva – o niečo podobné sa pred pár desaťročiami úspešne pokúšal trebárs taký Robbe-Grillet, a ani Tomášovi Horváthovi po napísaní takejto inteligentnej knižky neúspech zaručene nehrozí.
Balla
Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní.
Braňo Hochel
