Tomáš Janovic photo 2

Tomáš Janovic

22. 5. 1937
Bratislava
Žáner:
esej, odborná literatúra, poézia, pre deti a mládež, próza, publicistika, rozhlasová tvorba, scenáristika, iné

Autor o sebe

Z knihy Tomáš JANOVIC: humor ho!
Rozhovory s Jánom Štrasserom a iné texty
 

 
Ako ťa prijali v Roháči?
 
Krásne. Sedel som v jednej miestnosti s veľmi príjemnými, vtipnými, kultivovanými ľuďmi. Šéfkou literárneho oddelenia bola Klára Jarunková a mojimi bezprostrednými spolupracovníkmi Milka Kostrová a Viktor Kubal. A zástupcom šéfredaktora bol výborný satirik Gabriel Viktor, čiže Laco Szalay.
 
Aký bol Viktor Kubal?
 
Bol pre mňa živým dôkazom, že najlepší humor sa dá vyčariť z obyčajného života. Bol spontánnym majstrom v premieňaní každodenných trampôt na smiešne príbehy. Nič ho nevedelo rozhádzať. Nič a nikto, ani tí najväčší hlupáci, vždy bol nad nimi. Neznamená to však, že bol ľahostajný. Svoje účty s nespravodlivosťou si vybavoval humorom.
 
Čo si mal v náplni práce?
 
Redigoval som rubriku nových autorov. A mal som na starosti poéziu.
 
Ako vyzeral tvoj pracovný deň?
 
Prišiel som o deviatej, sadol som si za stôl, prečítal si príspevky autorov, odpovedal som na ich listy... A dychtivo som čítal kultúrne časopisy, ktoré chodili do redakcie – Kultúrny život, české Literární noviny, Plamen... Nasával som do seba všetky informácie zo sféry divadiel malých foriem. Kupoval som si knihy českých humoristov J. R. Picka, Ivana Vyskočila, Milana Uhdeho a ďalších a usiloval som sa dostať o nich do Roháča aspoň stručnú informáciu.
 
Roháč patril, dnes by sme povedali, do vydavateľského domu ÚV KSS?
 
Áno. Hovorili mu aj Úsmevy strany a vlády. Bola to pravda, žiaľ, iné úsmevy vtedy nevychádzali. V Roháči dominovala ideologicky správna politická satira, jej objektmi boli najmä západní štátnici, potom komunálna satira, ktorá mala pranierovať a tým aj naprávať chyby našich robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, ale našiel sa kúsok miesta aj pre takzvaný čistý humor. Do čísla ho podsúvalo najmä naše literárne oddelenie, predsa sme len boli tak trochu v závetrí.
 
* * *
 
Preberali ste aj sovietsky humor – náš vzor?
 
Pravdaže, najmä z časopisu Krokodíl, do ktorého celé desaťročia kreslil politickú propagandu známy Boris Jefimov. Dnes má sto rokov a spomína si na Stalina. Ale nie na to, ako mu zlikvidoval brata, novinára Michaila Koľcova, ale ako mu osobne dával pokyny: „Súdruh Jefimov, Eisenhowerovi prikreslite ešte viac vyznamenaní a pištolí!“
 
Ako vás riadila strana a vláda?
 
Tak, že šéfredaktor si chodil na ústredný výbor komunistickej strany po pripomienky a pokyny.
 
Napríklad aké?
 
Napríklad také, že sa blíži leto a Roháč sa musí zapojiť do kampane za úspešné zvládnutie žatevných prác.
 
Ako ste na to reagovali vy, vtipní a kultivovaní ľudia? Predsa ste vedeli, že sú to nezmysly.
 
Vedeli sme, že musíme odovzdať cisárovi, čo je cisárovo. Takže na obálke bude veselý kombajnista. A popritom sa zvezie aj nejaký normálny humor. Napríklad aj dejiny svetového písaného a kresleného humoru. Rubriku mal pod palcom Kornel Földvári. Vieš, koho všetkého v nej predstavil? Otváral by si oči...
 
Cenzúra bola na vás prísna?
 
Cenzúra sa volala Štátny tlačový dozor. Vedenie Roháča im každý týždeň muselo odniesť korektúry čísla na prečítanie. Príslušný úradník rozhodol, čo v čísle nesmie byť a musí sa nahradiť inými textami. Až keď bol so zmenami spokojný, odtlačil na korektúry zelenú schvaľovaciu pečiatku.
 
Dalo sa s ním o textoch, ktoré odmietol schváliť, diskutovať?
 
Šéfredaktor či jeho zástupca sa o to zväčša pokúšali, niekedy aj čo-to uhádali. Pripomienky tlačového dozoru bývali zväčša dosť absurdné, o niektorých ich kúskoch sa rozprávalo po Bratislave dlhé mesiace.
 
Napríklad?
 
Nesúvisí to s Roháčom, ale je to veľmi charakteristické. Na tlačovom dozore raz schvaľovali scenár istej rozhlasovej hry. Na titulnom liste bolo napísané: Réžia Vladimír Rusko. Cenzor prečiarkol slovo Rusko a napísal – Sovietsky zväz.
 
V tých časoch by si Pavol Rusko v politike neškrtol...
 
Cenzori vždy zbystrili pozornosť, keď sa im dostali pred oči nejaké kresby či texty, ktorých humor sa zakladal na metafore. Keď mali na začiatku normalizácie Lasica a Satinský vážne problémy, súdruhovia Mihálik a Válek im povedali prečo – metaforický humor je nebezpečný, každý si ho môže vyložiť po svojom.
 
V polovici šesťdesiatych rokov si v Roháči vstúpil do komunistickej strany,. Ako k tomu došlo?
 
Tak, že Roháč bol orgánom ÚV KSS a všetci jeho zamestnanci mali byť v strane. Výnimkou boli len niektorí, ktorí už mali vyšší vek – Kubal, Jarunková... Takže prišli aj za mnou a povedali: „Súdruh Janovic, tu je prihláška.“
 
Neváhal si?
 
Nebol som dvakrát nadšený, ale jedno mi bolo jasné: buď v strane a v Roháči, alebo... Budem však úprimný: v našej rodine sociálna spravodlivosť nebola len prázdna floskula.
 
Povedal si, že tvoj otec už v päťdesiatych rokoch začal pochybovať o správnosti politiky strany. A povedal si tiež, že už na strednej škole sa ti prestali páčiť frázy, prestalo sa ti páčiť robiť to, čo je prikázané, kráčať ľavou v jednom šíku. Ako to šlo dokopy s členstvom v strane?
 
Vedel som svoje o totalite, o jej neprávostiach, a to, čo som písal, bolo proti tomu, bolo to o slobode človeka, o jeho dôstojnosti. Ale nevedel som si predstaviť, že by u nás mohol existovať nejaký iný režim, a rovnako som si nevedel predstaviť, že by som v straníckom časopise mohol nebyť členom strany a to, čo píšem, písal niekde v undergrounde. Napokon, o pár rokov sa moje členstvo v strane skončilo, na začiatku normalizácie ma z nej vyškrtli.
 
Ako dlho si pracoval v Roháči?
 
Odišiel som v roku 1990. Takže celých tridsať rokov.

------------

Pra(v)divosť slova. Nad čím premýša a na čom pracuje Tomáš Janovic? O čom premýšľam? Nedávno som si znova prečítal, čo v roku 1929 napísal jeden... n: Knižná revue, roč. XXI, 9. 11. 2011, č. 23, s. 11.