Uršuľa Kovalyk

31. 12. 1969
Košice
Pseudonym:
Uršuľa Kovalyk
Žáner:
dráma, próza, iné

Komplexná charakteristika

S menom Uršuľa Kovalyk sa v literárnom kontexte stretávame ako s odvážnou feministickou spisovateľkou, ktorá od samého začiatku vie, čo chce. Má zdravú bezočivosť, invenčnosť a podľa jej slov ju nezaujíma, čo si o jej textoch myslia ostatní. Jej literárny debut Neverné ženy neznášajú vajíčka bol prijatý rozporuplne, s istými výhradami, odmietavo, ale aj oslavujúco. To, že okolo jej próz vznikla debata, mladej Košičanke naznačovalo, že jej diela si zaslúžia, aby sa o nich diskutovalo, čo v praxi znamenalo, že „prešla“. Vo svojich prvých poviedkach ukázala, ako na svet hľadí žena. Jej postrehy boli originálne, i keď miestami sa zdalo, že najlepšie (literárne najkvalitnejšie) sú časti, v ktorých sa autorka mužom vyhýba. V jedenástich prózach prvej knižky sa vyrovnáva hlavne s konfliktom pohlaví, ktorý variuje v rozličnom feministickom nadhľade, pohľade a podhľade vo svete, vystavanom s patriarchálnou konštrukciou. V tomto žensky filtračne zúženom nazeraní vychádzala na povrch miestami prvoplánovosť a jednoduchá lineárnosť, pre ktoré sa autorka stala dobrým terčom pre (mužskú) literárnu kritiku. Próza je však pre ňu maximálne slobodný priestor, v ktorom si robí, čo chce; je to psychohygiena, nutnosť a koniec koncov i východisko. V poviedke Národ Orionov v pozadí za nešťastným manželstvom cítiť aj odmietanie konzumnosti, ktorá ľudí núti vylepovať si zadarmo do okien cudziu reklamu. Príjemným čítaním a aj akýmsi oddýchnutím od „hrôz mužského sveta“, ako sú násilnosti, úchylky, alkoholizmus či hlúposť, je poviedka Vrátnik s tancujúcou Matildou. Nie práve bežný pohľad na glorifikovaný disent ponúka zasa v Starobe s Dušanou. Rada vytvára aj snové príbehy (Mužka) alebo nachádza poetiku tam, kde by ju iní nehľadali (Ružena). Druhou knihou Travesty šou akoby sa autorka viac ponorila do sveta žien, do ich intímnejšej pozície, kde sú sami sebou a nepotrebujú sa na nič hrať. Do popredia vystúpila prepracovanejšia vnútorná poetika a do úzadia sa konečne dostala v debute zjavná naratívna prvoplánovosť. Myšlienky, obavy, vnútorné konflikty a túžby – toto malo byť hlavnou témou jej druhého diela a zdá sa, že sa jej to podarilo. Príjemným čítaním sú poviedky ako Dažďový Jo, o malom mužíčkovi v „baletkovských šatách“, Šmíračka, opisujúca dievčinu posadnutú voyeurstvom, alebo Voľný byt, kde predstavila dvoch mladých ľudí usilujúcich sa prísť o panenstvo čo najkrajším spôsobom. Melancholicky pôsobí aj príbeh o starnúcej speváčke podľa ktorého je nazvaná celej kniha – Travesty šou. Práve pri týchto poviedkach akoby sa z autorky predierala navonok jej skutočná osobnosť, ktorá vie písať, má vlastný štýl a vie sa naplno predviesť.

Radoslav Tomáš