Vyhľadávanie
V súčasnej slovenskej próze nepôsobí mnoho autorov, ktorí by sa vyznačovali nenúteným humorom, ale najmä prirodzenou ľahkosťou pera. Pre prózy Uršuly Kovalyk je táto ľahkosť signifikantná. Už samotná osobnosť autorky vzbudzuje záujem. Feministická prozaička z Košíc má za sebou mnoho povolaní. Pôsobila v undergroundovo ladenom košickom kníhkupectve Artforum, vo Fenestre, občianskom združení pre obete násilia páchaného na ženách, a taktiež je zakladateľkou Divadla bez domova, v ktorom umelecky tvorí s ľuďmi bez domova a s inými marginalizovanými skupinami obyvateľstva. Spomínam to iba preto, nakoľko autobiografické črty z autorkinho života sa vyskytujú v celej jej doterajšej tvorbe. Príbehy z poviedkových kníh sa ako svieže horské bystriny rútia (v rytme svojho tempa) priamo do údolia, striktne povedané priamo k čitateľovi. A ten je nadšený. Uršuline príbehy pôsobia realisticky a čitateľka, (pretože ide o autorku, ktorej tvorba je adresovaná najmä ženám), nepotrebuje prílišnú dávku fantázie, aby v príbehoch objavila niektorú zo svojich známych, priateliek, alebo dokonca seba. Kovalyk nezaťažuje prílišnými opismi, „lacným“ a neefektívnym rozumkárením, ona iba datailne vyrozpráva príbeh.
Uršula Kovalyk vstupuje do slovenskej literatúry v roku 2002 so zaujímavou zbierkou poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka. Hlboký konflikt medzi pohlaviami, variovaný v rôznych podobách ženského vyrovnávania sa s patriarchálne organizovaným svetom tvorí kostru všetkých jedenástich textov zbierky. Už v debute sa objavujú charakteristické znaky autorkinej tvorby, ktoré ešte intenzívnejšie zarezonujú v jej neskorších prácach. Prekvapí hravosť, prirodzená plynulosť dejových línií, kontrast medzi mužským a ženským svetom a klasická všednosť postáv i prostredí - žiadna umelosť, žiadne klišé... či bravúrne prerozprávané príbehy. Napriek tomu v príbehoch cítiť naliehavosť, zvýšenú mieru subjektívnosti a osobnej zaujatosti najmä voči „despotickým“ mužom, čo ale vôbec nemusí pôsobiť rušivo, nakoľko sa autorka prejavila ako sústredený pozorovateľ bežných životných situácií. Rušiť však môže prílišná jednostranná zaangažovanosť autorky (od začiatku je jasné na koho strane stojí) .
Svet poviedok Uršuly Kovalyk, píše Dana Kršáková, je prednostne svetom žien, ktoré sa usilujú vyrovnať so svojou zvonka nanútenou konzervatívne chápanou ženskou rolou, so svojou ženskosťou, sexualitou, svojím mladým či starnúcim telom. A práve táto charakteristika je istým leitmotívom druhej poviedkovej knihy s názvom Travesty šou (2004). Súbor krátkych príbehov s prekvapivými koncami možno vnímať aj ako určitý druh vzbury proti klasickým slovenským konvenciám a tradičným ženským stereotypom. Ide o proces libertizácie nežného pohlavia. Prozaička vypovedá o reálnom svete žien, bez príkras, idealizácie, často drsným spôsobom, ale vždy s určitou dávkou citlivosti, ktorá nečakane zjemní predchádzajúci drsný obraz. Poviedky sú podľa Kršákovej plné bytostného smútku, únavy z každodennosti, nenaplnených snov a stratených ilúzií žien, ktoré túžia po slobode a voľnosti, no táto ich túžba je konfrontovaná so stereotypnou realitou partnerského či manželského vzťahu, s ubíjajúcim kolobehom povinností či ničiacim pocitom zodpovednosti (Šelma, Auto, Mesačnica, Kúpeľňa). V poviedkach nevystupujú iba ženy na pokraji zrelosti, ale mnohokrát aj dievčatá objavujúce svoju telesnosť (Šmíračka, Voľný byt). Autenticita vnútorného prežívania je často v kontraste s externým životom, v ktorom protagonistky aktívne nežijú, iba prežívajú, akoby sa ich rola (manželky, partnerky, dcéry, atď.) iba okrajovo dotýkala. Z tohto faktu sa odvíja aj pozícia mužských postáv, ktoré nie sú v centrálnom zábere prozaičky, dostávajú sa do úzadia a ženským hrdinkám iba sekundujú. Dochádza k vytvoreniu schémy silná žena, slabý muž. „Takmer to vyzerá tak, že ideálny muž je ten, ktorý neobťažuje, nekričí, nevyčíta - teda niečo ako bytosť z iného sveta... Zveličené stereotypy mužských postojov a správania sú súčasťou autorkinho "zlého" pohľadu, neseného na vlne hesla o slobode ženy a nepodriaďovaní sa mužskej "autorite", spresňuje Kršáková. Zbierka je tiež presiaknutá dynamizmom, nevšednou neurčitosťou a zosilnenou atmosférou tajomna.
Žena zo sekáča (2008) je príbehom Čaby z Malého mesta, ktorý sa na prvý pohľad môže zdať tuctový. Gabriela sa snaží zmeniť svoj život a tak si najprv zmení meno. Už ako Čaba si nachádza prácu v second-hande Veľkého mesta, a tak sa stretáva s pestrým panoptikom postáv, ktoré pred čitateľom defilujú vo svojej veselej rôznorodosti – od nafúknutého konzumu až k priam hmatateľnému deficitu vzťahov. (Azda by to mohlo atmosférou v mnohom pripomínať Pišťanekov svet postáv z Rivers of Babylon z deväťdesiatych rokov minulého storočia). Sekáč nie je len predajňou obnosených textílií z druhej ruky, ale aj kvalitatívnym symbolom vznikajúcich a prebiehajúcich medziľudských vzťahov. Je obrazom ich funkčnosti. Kovalyk tragikomickým spôsobom sprostredkúva spoločenskú sondu širokej plejády rozmanitých osôb s kontrastnými životnými štýlmi. Práve v tejto rozmanitosti sa prejavuje súbor znakov opakujúcich sa vo väčšine autorkiných textov, triáda – drsnosť, kontrast, humor. Ľahko plynúci nenáročný dej, text členený na kapitoly s názvami, ktoré pripravia čitateľa na príbeh klienta (Kornel – Muriel – Pipi), a sem tam vtipné výroky, nad ktorými sa (občas) každý pousmeje je podľa Jany Kopčovej ľahkým čítaním na ceste vlakom, či autobusom po náročnom dni v práci. Trochu môže vyrušovať predvídateľné konanie hlavnej postavy s jej nízkym percentom akčnosti, čo ale neuberá na autenticite a zaujímavosti diela.
Krasojazdkyňa (2013) je autorkino najmenej feministické dielo, aj keď motívy outsiderstva, vykorenenosti a smútku sa opakujú. Opätovne vstupujeme do sveta žien rámcovaného hlavnou hrdinkou Karolínou – Krasojazdkyňou, jej matkou, kamarátkou Romanou a babčou. Muži sú vytesnení a v románe sa takmer nevyskytujú. Hlavná hrdinka nepozná otca, ani deda, nemá strýka, brata, bratranca. Jediným mužom je Arpi, chlapec z bohatej rodiny, ale aj ten pôsobí oddelene, vytvárajúc „svoju tragickú líniu príbehu“. Hlavná hrdinka je podobne, ako konštatovali o postavách Kovalyk Taraneková aj Urbanová, „programovou outsiderkou“, s čím súvisí aj jej vizáž. Pre toto dielo je typické využívanie kontrastu. Je prítomný vo všetkých jeho líniách: motív tragickej existencie hlavnej hrdinky kontrastuje s extatickým prežívaním jazdy na koni, pri ktorej prežíva Karolína skutočné šťastie; neschopná „chľastajúca“ matka, „ktorá má namiesto hlavy klitoris“ a dcéra, ktorá po objavení krasojazdy získava jasný životný cieľ. Krasojazda a kone ako symbol vznešeného, v kombinácii s vyššie naznačeným zázemím a ustrojením hrdinky, pôsobia podľa Urbanovej minimálne dráždivo a netradične. Kontrast vzniká aj medzi detským dengľavým telom, nekoordinovanými pohybmi a neskoršou ušľachtilou krasojazdou hlavnej hrdinky. Taktiež rámcovanie príbehu prvou a poslednou kapitolou, ktorý prezentuje Karolína v pokročilom veku rekapitulujúc určitý výsek svojho života – od narodenia po čas, keď sa stala krasojazdkyňou – je interesantným kontrastom. Opozitne pôsobí aj drsný jazyk versus poetika niektorých pasáží, na ktoré poukazuje vo svojej recenzii Derek Rebro. Zaujímavé sú aj obrazy ohľadne „socíku“ a doby prichádzajúcej po Nežnej revolúcii, o ktorých Zuzana Bariaková píše: „Príbeh hlavnej postavy Karolíny sa odohráva na pozadí šedivých normalizačných rokov so všetkými príznakmi patriacimi k danej dobe (prepúšťanie z práce pre chýbajúci kladný vzťah k socialistickému zriadeniu, Tuzex, bony, sivé paneláky, cez hranice pašované jablkové mydlá a zelené spreje značky FA a i.), ktoré však spätne po "Zamatovej“ hodnotí ako najúspešnejšiu časť svojho života: "Cítila som sa ako kolaborantka. Najkrajšie spomienky boli z obdobia, na ktoré sa patrí iba nadávať. Vyšla som na svoj vrchol jediný krát. Zažiarila som a zhasla. Dievča, smola!“ (s. 117). Karolína bola krasojazdkyňou.“ Eva Urbanová zasa uvádza, že Krasojazdkyňa nie je feministicky modelovaný svet, je to proste len ženský svet. Kladné a záporné vlastnosti sú rozhodené medzi ženy, a keď sa aj mihne negatívna mužská postava, nie je príčinou všetkých nešťastí ako to bolo v niektorých predchádzajúcich prózach. Všetky postavy v Krasojazdkyni postupne strácajú svoje čaro, jedinečnosť, seba (Romanina vnútorná bojovníčka „zlomila oštep“ – (s. 118), matka alias „indická konkubína“ sa „rozpustila v pohári vína“ – (s. 118) – a „Arpiho magický pohľad egyptského kňaza bol fuč“ – (s. 112)).
Poviedková kniha s názvom Čisté zviera (2018), obsahuje pätnásť krátkych próz, ktoré sú klasickým experimentálnym počinom so silne autobiografickými prvkami. Autorka sprostredkuje nový typ imaginatívneho a nekoherentného zážitku, mimo žánrového písania. Zdá sa, že atmosféra a prežívaný pocit sú dôležitejšie ako prerozprávaný príbeh. Rafal Majerek poukazuje na niekoľko dominantných tém, ktoré sa z hľadiska angažovanosti zdajú byť dôležitými: predovšetkým postupujúca devastácia prírodného prostredia a rozličné formy sociálneho vylúčenia. Okrem tohto pohľadu autorka svojimi textami ilustruje bezmocnosť, strach, pričom nezáleží na tom, či sú postavami týrané ženy, postihnutí či starí ľudia, bezdomovci, alebo zvieratá, bezmocnosť zostáva rovnaká. Strach o klienta/klientku, píše Tomáš Straka, súcit a nekonečný boj sa v knihe opakujú znovu a znovu a znovu, ako spôsob bytia – ako určitá cesta. Druhou postavou, archetypom, ktorý sa v knihe častejšie vyskytuje je vyšinutá starena, ktorá nájde slobodu alebo smrť v premene, šialenstve. Práve šialenstvo a útek sú častými motívmi príbehov. Je pozoruhodné, že žiadna postava neumrie, ale sa extaticky rozplynie v zázraku. Kovalyk parafrázuje Ovídiove Metamorfózy cez symboliku morálky sveta, a tak prináša novú mytológiu, ktorá nás opätovne prepája a následne spája s neohraničeným a divokým. Na margo spomínaných poviedok Straka dodáva: „Autorka si privlastnila koncept „invalidných súrodencov“ Egona Bondyho – tak, ako ho vykladal Marcel Strýko. Tí, ktorí cítia slobodu, chcú pomáhať iným a nerezignovali na vzájomnú pomoc, sú invalidi. Invalidi sú preto, lebo sú slobodní, preto, lebo majú vieru, preto, lebo zmysel, súcit a krása sú pre nich silnejšími hodnotami ako ľahostajnosť a zisk. Straka ďalej hovorí, že Čisté zviera je prejavom vzdoru, je to kniha zbraň. Útočí nielen intímnou výpoveďou a ilustráciami násilného animálneho útoku, ale aj prepracovanou komplexnou formou. Je agresívnym experimentom, ktorý nakoniec vypálil veľmi dobre. Neprikrášľuje, neromantizuje, je zvieracím krikom, skučaním pred možnou budúcnosťou bez prírody, divosti a súcitu – horoskopom doby. Je varovaním pred budúcnosťou a často i prítomnosťou, ktorú ak dopúšťame, sme oveľa horší ako zvieratá.
Okrem spomínaných prozaických diel sa Uršuľa Kovalyk objavuje v aj slovenských antológiách prózy. V roku 2004 v Dvojpohlavnej antológii o sexe: Sex po slovensky a v Päť x päť. Antológii súčasnej slovenskej prózy z roku 2011, ktoré obohatila svojím neopakovateľným prístupom, prejavujúcim sa najmä v uchopení a následnom tvárnení sujetu v ponúknutých prozaických útvaroch. Jej prózy boli preložené do angličtiny, češtiny, maďarčiny, hindčtiny, slovinčiny, francúzštiny a arabčiny a získala mnoho literárnych ocenení (napr. cena Inzine v literárnej súťaži Poviedka 2001, víťazka slovenského národného kola celosvetovej literárnej súťaže o cenu Davida T. K. Wonga (2002), Anasoft Litera a Cena bibliotéky (2014) a literárna cena Európskej centrálnej banky (2018).
V roku 2004 sa prozaička presťahovala do Bratislavy, kde založila Divadlo bez domova. Práve táto skutočnosť mohla Kovalyk dopomôcť rozvinúť aj ďalšiu stránku svojej literárnej osobnosti ktorá sa odzrkadlila v dramatickom rozmere tvorby. Pre hercov a herečky z komunitného Divadla bez domova napísala hru Deň mŕtvych (2008). Okrem nej má na konte ďalších päť hier (Vec, Maková panna, Krvavý kľúč, Oktagon, Cesta do výdajne), napísaných v rozpätí rokov 2003 – 2008, v ktorých sa zaoberá otázkou medziľudských vzťahov, ľudského šťastia, (ne)priateľstva, lásky. Okrem dramatických hier je autorkou rozhlasových hier, ktoré odzneli v slovenskom étery. Po oboznámení sa s rozmanitou tvorbou autorky zarezonuje otázka: „Aké sú súčasné slovenské ženy?“ Dokážeme im my (muži) porozumieť? Neočakávame od nich nemožné? Ak som v úvode napísal, že Uršula Kovalyk je feministická autorka, tak musím doplniť aj záverečný dovetok: Jej knihy by si určite mali prečítať aj muži, pretože okrem humoru, neočakávaných dejových zvratov, napätia a nepredvídaných koncov, sa môžu mnohé dozvedieť, hlbšie preniknúť do duše súčasnej ženy, a tak naskočiť na linku možného vzájomného porozumenia.
Ján Mičko, 2022
