Svoje prvé hry, lebo nimi som začínal, som písal vlastne ako divák. Písal som to, čo by som ja sám chcel na scéne vidieť a čo by ma pobavilo. Ak sa to potom páčilo aj iným divákom, bolo mojím šťastím. Keď som začal písať rozprávky, písal som také, ktoré mi v rozhlasovej a televíznej ponuke chýbali, teda rozprávkové komédie. S pribúdajúcou namyslenosťou som začal vo svojich veciach prezentovať aj svoj názor na svet a dianie naokolo, no a dnes je moje písanie asi súčtom toho všetkého. Pravda však je, že mystérium tvorby je pre mňa záhadou, o ktorej často rád uvažujem, no zároveň si myslím, že je to záhada, ktorú nesmie nikdy nikto objasniť, lebo by to bol koniec nielen záhady, ale aj tvorby samotnej. Kedysi som postál pri jednej fontáne, aby som si, kochajúc sa, trochu oddýchol, a zrazu, v jedinom zlomku chvíle, som mal v hlave celý rozprávkový príbeh. Bolo to natoľko úplné, že keď som potom doma rozprávku písal, nemusel som na nej už nič upravovať, domýšľať či vylepšovať. Prečo ma inšpirovala práve tá fontána, keď som dovtedy videl stovky iných fontán, to sa nikdy nedozviem a vlastne sa to dozvedieť ani nechcem. Nadchýna ma už vedomie toho, že takéto tajomno existuje.
