Václav Šuplata photo 1

Václav Šuplata

16. 7. 1956
Bratislava
Žáner:
dráma, esej, poézia, pre deti a mládež, próza, rozhlasová tvorba, scenáristika

Napísali o autorovi

U Šuplatu akoby ožila tradícia epickej plnokrvnosti autorských rozprávok, čo sa v súčasnom kontexte poetizovanej a lyrizovanej rozprávkovej produkcie pociťuje ako vítané.

Zuzana Stanislavová

Spoločne, autor i jeho detský čitateľ vedia, že za „modernou“ rozprávkou, za jej inovovanou „fantáziou“ bez hraníc a obmedzení súčasnosti kráča tradícia rozprávky, tradícia detstva, tradícia zmyslu užitočnosti všetkého, do čoho sa dáme. V Šuplatovom prípade ožíva tradičné v podobe gnóm, ktoré podporí už aj empíria čítajúceho a počúvajúceho dieťaťa: v súdržnosti je naša sila, v dobrote a zmysle zostáva naša prirodzenosť i láska k všetkému, čo poznáme.

Viera Žemberová

Šuplata teda člení svet na obyčajných, „neprebudených“, a vyvolených, citlivých na vnem najrozmanitejších podôb tvorivosti. Práve opozícia tvorivosť – netvorivosť je rozhodujúcim meradlom v autorovom videní sveta. Pritom tvorivé môžu byť veci fantastické (duchovia pod posteľou), ako i reálne (minca). Rovnakú podobu môže tiež nadobúdať kategória netvorivosti (reálna netvorivosť hodiniek, prízračno démonická u plyšového medveďa). Problematická však ostáva možnosť komunikácie jednotlivých tvorcov, osamelo rozstrkaných kade-tade po paulovskom mlyne vesmíru. Každodenná rutina umelých rítov a konvencií porozumeniu bráni (pozri poviedku Gitarista). A tak sa tvorivé individuality u Šuplatu nemôžu navzájom stretnúť – ale len prisniť (poviedka Illusion). Sen sa stáva spájajúcim médiom, priestorom, ktorý akoby bol vonku a súčasne vnútri, nad a súčasne vo veci. A len v ňom sa možno báť sa i nadchýnať zároveň, byť postmodernistom i oneskoreným romantikom, nafukovať a vypúšťať lesy, mince, kabáty, hodiny... Sen je tvorivá skutočnosť – všetko ostatné je len ilúziou.

Miloš Ferko

Pri jej akceptácii môže byť čitateľ  tak trochu v rozpakoch; páčia sa mu Šuplatove trefné a vtipné postrehy, ľahká irónia i nadhľad, dynamika príbehu, a predsa váha, kam túto lektúru zaradiť. Bojí sa, či nečítal čosi priveľmi profánne, okrajové, vari čosi ako gýč. V skutočnosti môže byť bez obáv, Šuplata totiž paroduje gýč (či samého Pišťánka?), strieľa si z lacných, vážne sa tváriacich kníh, ktoré zaplavili naše kníhkupectvá a okupujú náš vkus. Šuplata sa predovšetkým hrá, nesebecky sa zabáva a túto rozmarnosť ponúka aj čitateľovi.

Bohuš Bodacz