Valentín Beniak photo 1

Valentín Beniak

19. 2. 1894
Chynorany
—  6. 11. 1973
Bratislava
Žáner:
editorská činnosť, esej, literárna veda, poézia, pre deti a mládež

Komplexná charakteristika

Valentín Beniak je výnimočnou osobnosťou slovenskej poézie. Jeho život a dielo výrazne poznamenali dramatické udalosti dvadsiateho storočia s dvoma svetovými vojnami a prevratnými politickými udalosťami, ktoré boli dôsledkom vojnových a povojnových pomerov. Na celých dvadsaťpäť rokov v čase, keď bol na vrchole svojich tvorivých síl, ho odsúdili na samotu, bez možnosti aktívnej účasti na spoločenskom a kultúrnom dianí. Našiel v sebe dosť síl a pokračoval v tvorbe aj napriek zákazu publikovať. O jeho občianskom postoji hovorí aj skutočnosť, že po druhej svetovej vojne napriek možnostiam a ponuke neodišiel do zahraničia ako mnohí iní, zostal doma, sledoval a v básnickej tvorbe reagoval na ďalší vývoj domácich pomerov. Na jeho básnických začiatkoch vidieť vplyv domácich i zahraničných autorov, ktorý prekonáva už v prvej zbierke a  vydáva sa svojou cestou. V nej najprv dominuje hlboké puto k domovu, k dedinskému životu. Hľadaním vlastnej filozofie básnika-solitéra slabnú idylické prvky jeho poézie. Prekvapuje sviežou metaforickou výrazovosťou zmyslových predstáv, ktoré sú osobitým prejavom slovenského poetizmu. Zostáva však verný svojmu filozofickému videniu a hlboko precíťuje tragiku ľudského života a pocity láskavej spolupatričnosti s človekom. Osobitnou kapitolou sú jeho zbierky inšpirované cestou do Talianska a Francúzska (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). Cez drobné zážitky a impresie zintímňuje i historicky veľké osobnosti a kultúrne monumenty. V zbierke Poštový holub nastáva zmena videnia sveta s reflexiou blížiacich sa vojnových udalostí (Taliansko a Nemecko). Dobové procesy autor preciťuje ešte oveľa intenzívnejšie v zbierke Bukvica (1938). Vojnové udalosti našli svoj odraz v zbierkach z rokov 1939 – 1944. Sú to básne plné osobného nepokoja, obáv z ohrozenosti (sveta, národa, ľudí), zahalené do metaforického rúcha poézie. Vrcholnými zbierkami sú Žofia, Popolec, Igric. V nich je básnicky zobrazený zvírený svet vojny vyúsťujúci do túžobnej vízie po mieri. Odkrýva v nich rozľahlé priestory citovej a myšlienkovej drámy človeka svojej doby pod vplyvom historických udalostí vyvolaných mocensko-politickými záujmami. Ako básnik-solitér si zachoval odstup, spolieha sa na silu a suverénnosť básnickej výpovede o dramatických podobách čias, vnútorných zápasoch človeka, jeho tragike, ale aj o láske k ľuďom. Jeho básnická tvorba po roku 1945 zjavne prekračuje rozmery predchádzajúcej tvorby, kvantitatívne i kvalitatívne, hoci žil osamotený v ústraní. Jeho poézia prekvapuje bohatou žánrovou členitosťou i poetickou rozmanitosťou. Len nedobrovoľné politické vyobcovanie z verejného a kultúrneho života posledných 25 rokov spôsobilo skreslenie jeho významu v dejinách slovenskej literatúry, kde mu patrí jedno z popredných miest medzi takými menami slovenskej poézie ako J. Smrek, E. B. Lukáč, L. Novomeský, M. Válek.