Vanda Rozenbergová photo 1

Vanda Rozenbergová

4. 6. 1971
Bojnice
Žáner:
pre deti a mládež, próza, iné

Komplexná charakteristika

Autorský rukopis Vandy Rozenbergerovej bol pozoruhodný a originálny už v jej prvej poviedkovej knihe z roku 2011. Odvtedy sa stala literárnou „značkou“ s vlastným autorským idiolektom a viacnásobne zaujímavým videním sveta. Patrí ku generácii, ktorá dozrievala v osemdesiatych rokoch. Na debut si však počkala až do zrelého veku.

V jej autorskom príbehu to nie je zanedbateľný fakt. Prózy, ktoré čitateľovi dnes ponúka sú zaujímavé nielen zrelou témou ale tiež objavnými štýlotvornými postupmi.

Zatiaľ čo prvá poviedková kniha Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov  okrem esteticky zaujímavého postupu spájania tragického s komickým výrazne odkazuje aj na  súvislosti s rôznorodými múzickými „predlohami“ ( z výtvarného alebo filmového žánru, napr:  Monetove deti, Ich zázračné oppidum)  už nasledujúcu prózu, krátky román Moje more , autorka smeruje k žánrovej verzii kolážovo komponovaného, tak trochu romaneskného  príbehu  štyroch postáv.
Východiskom rozprávania je príbeh mladej ženy Kalisty. Po tragickej smrti prvého muža a na prahu nového manželstva sa Kalista rozhodne otvoriť si vešteckú prax. Jej prvý pokus s klientom akoby zásahom vyššej moci skončí úspešne a Kalista zažije zadosťučinenie z možných zázračných náhod a udalostí, ktoré sprevádzajú jej vešteckú improvizáciu. Tá sa postupne zmení na programovanú spoluúčasť a empatiu.  V dôsledku nej Kalista postupne vpláva tak pod hladinu ľudských osudov, ktoré sa jej začínajú týkať čoraz viac. V motte ku knihe nájdeme na margo  takéhoto diania konštatovanie, že počas plávania sa „ plavec pri prvom tempe nenadychuje“

Rozenbergová v texte postupuje analogicky. Pláva prevažne pod hladinou  odpozorovaného diania, tam skúma a ako veštica „jedným dychom“ domýšľa i predpovedá  životné osudy.  Prípady z jej vešteckej praxe, ktoré v textovej koláži pôvodne fungujú ako oddelené  záznamy o klientoch, sa postupne pospájajú do bizarných súvislostí riadených náhodnosťou a neprediktabilitou okolo prúdiaceho života. Veľké životné opozície ( život-smrť, láska-ľahostajnosť, bieda-blahobyt) ) autorka prepisuje z pohľadu klientov ako ich osudové, často so smrťou, tragédiou a nešťastnou náhodou súvisiace príbehy. Pri troche čitateľskej pozornosti a erudície je možné v tomto naratívnom postupe „dočítať“ aj tému hľadania pravdivosti a objektivity literárnej výpovede, ktorá je kontrastne postavená voči neprediktabilnému životu.  Rozenbergová právo improvizovať udeľuje veštici-autorke, pravdu o ne-logike životných zvratov však vydeľuje za hranice jej kompetencie výlučne do réžie náhodnosti a nevyspytateľnosti ľudských osudov (alebo ľudského osudu sui generis). Náhoda je vždy geniálnejšia ako improvizácia. V tomto zmysle je možné prózu Moje more považovať za autorkinu latentnú ars poeticu.

V nadväznosti na prvú knihu autorka pokračuje v klinickom pozorovaní prehliadaných alebo vytesňovaných ľudských chýb,  deviácií a obsesií. Do centra záujmu presúva obraz človeka ako ohrozeného environmentálneho druhu. Jej pozorovania prebiehajú prevažne v sociálnych vzťahoch a väzbách mikroklímy rodiny a intímnych vzťahov .

Vanda Rozenbergová vo svojich príbehoch zdôrazňuje ľudskú krehkosť, zraniteľnosť a predominanciu fatálnej predurčenosti ľudských životov.  To všetko jej próze pridáva príchuť napínavého tajomstva podčiarknutého  špecifickosťou ženského písania.  Autorkina obraznosť primárne  smeruje k zmyslovému prepisovaniu sveta ( akcent na chute, vône, farby prenesené do činností- zdobenie, čistenie, úprava, príprava jedla) a teda na pokus o žensky paralelnú ( zmyslovo-racionálnu) a teda viacdimenzionálnu akceptáciu skutočnosti. Dôležité však je, že Rozenbergovej miestami až melodramatické „splývanie“ so životom má aj odvrátenú, opačnú intenciu vo vysokej miere reflexívnosti nasmerovanej externe.

Dôkazom je aj kniha poviedok Slobodu bažantom z roku 2015, ktorou autorka získala aj kredit finalistky literárnej súťaže Anasoft litera.
V kolekcii pätnástich próz autorka svoju štýlotvornú pozornosť sústredila na naratívne exkluzívne príbehy so závažným a znepokojujúcim vyústením. Opakovane pracuje s komplikovaným rozprávaním ( prevažne v prvej osobe), ktoré však epicky „prekrýva“ diskurzívnym  a sujetovo nejednoznačným pôdorysom textu. Čoraz menej lineárna, opakovane rozbiehavá a  významovo nejednoznačná stavba príbehov slúži v jej próze výborne domodelovanej pointe. Je pravdepodobné, že práve od nej sa rozprávanie odvíja v retrospektívnej  mnohoznačnosti. Aj v krátkom príbehu Rozenbergová zhromažďuje  množstvo postáv s rovnakým množstvom potenciálnych mikropríbehov. Text  v dôsledku toho vytvára ako vrstevnatú štruktúru, kde majú všetky segmenty zdanlivo rovnaký význam. Rozhodujúca je však modalita  rozprávania, ktorá potláča dej a uprednostňuje náladu, charakter a mentalitu mnohohlasého, relativizujúceho rozprávača, akéhosi autorsky nepriznaného (rozptýleného), avšak rozhodujúceho hlasu, ktorý sa z príbehov vynára takmer podľa pravidiel cortázarovského „bočného osvetlenia“ 
Ak autorku v prvej knihe zaujímal skôr pestrý „povrch“ ľudského cirkusu , smutnosmiešne, často až absurdné dianie medzi mužmi, ženami, deťmi a zvieratami, v zbierke Slobodu bažantom sa jej pohľad na okolitý svet rozširuje o sociálny a humánny rozmer.  Zdanlivo banálne kazy na každodennosti rodinného života alebo medziľudských vzťahoch rozhodne  inscenuje ako „úbytok na ľudskosti“ v rozličných podobách a modalitách. Jej najlepšie poviedky (Sauno Paulo, Altaluna, Vykrádači svetov, Výtvarné techniky, Islanďania, Slobodu bažantom) sú civilnou výstrahou pred úbytkom ľudskej citlivosti, empatie a spolupatričnosti. Ich katarznou , diskrétne sprítomňovanou opozíciou je autorkino latentné naladenie sa na krásu a celistvosť života (často s odkazom na svet zvierat, malých detí, seniorov a sociálnych outsiderov).

Zora Prušková, 1. decembra 2016