Vyhľadávanie
Autorský rukopis Vandy Rozenbergerovej bol pozoruhodný a originálny už v jej prvej poviedkovej knihe z roku 2011. Odvtedy sa stala literárnou „značkou“ s vlastným autorským idiolektom a viacnásobne zaujímavým videním sveta. Patrí ku generácii, ktorá dozrievala v osemdesiatych rokoch. Na debut si však počkala až do zrelého veku.
V jej autorskom príbehu to nie je zanedbateľný fakt. Prózy, ktoré čitateľovi dnes ponúka sú zaujímavé nielen zrelou témou ale tiež objavnými štýlotvornými postupmi.
Zatiaľ čo prvá poviedková kniha Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov okrem esteticky zaujímavého postupu spájania tragického s komickým výrazne odkazuje aj na súvislosti s rôznorodými múzickými „predlohami“ (z výtvarného alebo filmového žánru, napr. Monetove deti, Ich zázračné oppidum) už nasledujúcu prózu, krátky román Moje more, autorka smeruje k žánrovej verzii kolážovo komponovaného, tak trochu romaneskného príbehu štyroch postáv.
Východiskom rozprávania je príbeh mladej ženy Kalisty. Po tragickej smrti prvého muža a na prahu nového manželstva sa Kalista rozhodne otvoriť si vešteckú prax. Jej prvý pokus s klientom akoby zásahom vyššej moci skončí úspešne a Kalista zažije zadosťučinenie z možných zázračných náhod a udalostí, ktoré sprevádzajú jej vešteckú improvizáciu. Tá sa postupne zmení na programovanú spoluúčasť a empatiu. V dôsledku nej Kalista postupne vpláva tak pod hladinu ľudských osudov, ktoré sa jej začínajú týkať čoraz viac. V motte ku knihe nájdeme na margo takéhoto diania konštatovanie, že počas plávania sa „ plavec pri prvom tempe nenadychuje“.
Rozenbergová v texte postupuje analogicky. Pláva prevažne pod hladinou odpozorovaného diania, tam skúma a ako veštica „jedným dychom“ domýšľa i predpovedá životné osudy. Prípady z jej vešteckej praxe, ktoré v textovej koláži pôvodne fungujú ako oddelené záznamy o klientoch, sa postupne pospájajú do bizarných súvislostí riadených náhodnosťou a neprediktabilitou okolo prúdiaceho života. Veľké životné opozície (život-smrť, láska-ľahostajnosť, bieda- blahobyt) autorka prepisuje z pohľadu klientov ako ich osudové, často so smrťou, tragédiou a nešťastnou náhodou súvisiace príbehy. Pri troche čitateľskej pozornosti a erudície je možné v tomto naratívnom postupe „dočítať“ aj tému hľadania pravdivosti a objektivity literárnej výpovede, ktorá je kontrastne postavená voči neprediktabilnému životu. Rozenbergová právo improvizovať udeľuje veštici-autorke, pravdu o ne-logike životných zvratov však vydeľuje za hranice jej kompetencie výlučne do réžie náhodnosti a nevyspytateľnosti ľudských osudov (alebo ľudského osudu sui generis). Náhoda je vždy geniálnejšia ako improvizácia. V tomto zmysle je možné prózu Moje more považovať za autorkinu latentnú ars poeticu.
V nadväznosti na prvú knihu autorka pokračuje v klinickom pozorovaní prehliadaných alebo vytesňovaných ľudských chýb, deviácií a obsesií. Do centra záujmu presúva obraz človeka ako ohrozeného enviromentálneho druhu. Jej pozorovania prebiehajú prevažne v sociálnych vzťahoch a väzbách mikroklímy rodiny a intímnych vzťahov.
Vanda Rozenbergová vo svojich príbehoch zdôrazňuje ľudskú krehkosť, zraniteľnosť a predominanciu fatálnej predurčenosti ľudských životov. To všetko jej próze pridáva príchuť napínavého tajomstva podčiarknutého špecifickosťou ženského písania. Autorkina obraznosť primárne smeruje k zmyslovému prepisovaniu sveta (akcent na chute, vône, farby prenesené do činností – zdobenie, čistenie, úprava, príprava jedla) a teda na pokus o žensky paralelnú (zmyslovo-racionálnu) a teda viacdimenzionálnu akceptáciu skutočnosti. Dôležité však je, že Rozenbergovej miestami až melodramatické „splývanie“ so životom má aj odvrátenú, opačnú intenciu vo vysokej miere reflexívnosti nasmerovanej externe.
Dôkazom je aj kniha poviedok Slobodu bažantom, ktorou autorka získala aj kredit finalistky literárnej súťaže Anasoft litera.
V kolekcii pätnástich próz autorka svoju štýlotvornú pozornosť sústredila na naratívne exkluzívne príbehy so závažným a znepokojujúcim vyústením. Opakovane pracuje s komplikovaným rozprávaním (prevažne v prvej osobe), ktoré však epicky „prekrýva“ diskurzívnym a sujetovo nejednoznačným pôdorysom textu. Čoraz menej lineárna, opakovane rozbiehavá a významovo nejednoznačná stavba príbehov slúži v jej próze výborne domodelovanej pointe. Je pravdepodobné, že práve od nej sa rozprávanie odvíja v retrospektívnej mnohoznačnosti. Aj v krátkom príbehu Rozenbergová zhromažďuje množstvo postáv s rovnakým množstvom potenciálnych mikropríbehov. Text v dôsledku toho vytvára ako vrstevnatú štruktúru, kde majú všetky segmenty zdanlivo rovnaký význam. Rozhodujúca je však modalita rozprávania, ktorá potláča dej a uprednostňuje náladu, charakter a mentalitu mnohohlasého, relativizujúceho rozprávača, akéhosi autorsky nepriznaného (rozptýleného), avšak rozhodujúceho hlasu, ktorý sa z príbehov vynára takmer podľa pravidiel cortázarovského „bočného osvetlenia“
Ak autorku v prvej knihe zaujímal skôr pestrý „povrch“ ľudského cirkusu, smutnosmiešne, často až absurdné dianie medzi mužmi, ženami, deťmi a zvieratami, v zbierke Slobodu bažantom sa jej pohľad na okolitý svet rozširuje o sociálny a humánny rozmer. Zdanlivo banálne kazy na každodennosti rodinného života alebo medziľudských vzťahoch rozhodne inscenuje ako „úbytok na ľudskosti“ v rozličných podobách a modalitách. Jej najlepšie poviedky (Sauno Paulo, Altaluna, Vykrádači svetov, Výtvarné techniky, Islanďania, Slobodu bažantom) sú civilnou výstrahou pred úbytkom ľudskej citlivosti, empatie a spolupatričnosti. Ich katarznou, diskrétne sprítomňovanou opozíciou je autorkino latentné naladenie sa na krásu a celistvosť života (často s odkazom na svet zvierat, malých detí, seniorov a sociálnych outsiderov).
V rokoch 2017, 2018 a 2020 Vanda Rozenbergová nadväzuje na románovú tvorbu dovtedy reprezentovanú prózou Moje more (2012) tromi knižnými titulmi z vydavateľstva Slovart. Vo všetkých troch obsiahlejších prózach Rozenbergová čoraz suverénejšie presadzuje vlastnú prozaickú značku. Vo všetkých troch románoch (Muž z jamy a deti z lásky, Tri smrtky sa plavia a Spoločný nočný mier) postupne rozvinula svoju pretrvávajúcu autorskú poetiku, a to rovnako jej silné stránky ako aj čoraz zreteľnejšiu tendenciu k recyklácii a opakovaniu. Spoločnou vlastnosťou ostatných textov je prehlbovanie a rozširovanie záujmu o pozorovanie traumatizujúcich stránok ľudského prežívania v rozlične nahliadnutých sociálnych konfiguráciách. Opakovane sa takéto zadania týkajú rodiny, manželských vzťahov, súrodeneckých interakcií, ale tiež menej osobných, čoraz viac typizovaných vzťahov protagonistov so širším sociálnym okolím interpretovaným ako svet mimo ich bezprostredného vplyvu, emócií a sociálnych interakcií. Práve v kontakte s týmto širším zadaním sa Vanda Rozenbergová v tvorivej umeleckej práci čoraz viac prechyľuje k vytváraniu schém, ktoré modeluje a čitateľovi interpretuje v overených obrazoch a overenými postupmi. Poetologická objavnosť a sviežosť poviedok z knihy Slobodu bažantom sa v románoch rozpúšťa v artistne rozvrhnutom a vrstevnatom rozprávaní so sofistikovanými naratívnymi stratégiami zástupných, mnohohlasých alebo extrapolujúcich rozprávačov. V takomto postupe je evidentná snaha o cielene rozrastrované a zámerne delegované videnie sveta z rôznych uhlov pohľadu. Príkladom môže byť posledný román Spoločný nočný mier, v ktorom autorka svoju kompozičnú a naratívnu metódu predviedla explicitne v široko kontextualizovanom príbehu rozprávačky a protagonistky Vanesy. Dikcia textu je prerušovaná, rozložená do dvoch častí rozprávania s nejednoznačným, voľne motivovaným zavŕšením. Rozenbergovej naratívy sú modelované ako príbehy s tajomstvom, avšak bez zreteľného tlaku na klasickú štruktúru tohto žánru. Naopak, príbeh s tajomstvom je priebežne relativizovaný naratívnym dekomponovaním možnej základnej významovej línie, pričom sa tajomstvo neodhaľuje, ale naopak, stupňuje a zmnožuje do paralelne uložených, motivicky voľne zdôvodnených satelitných mikropríbehov. Empirickým východiskom zjednocujúcej narácie (makropríbehu) sú aj v tomto texte udalosti z okruhu rodinnej mikrotraumy: smrť, sklamané očakávanie, prekvapenie, alebo aj morálne pochybenie či zlyhanie širšieho okolia, ktoré sa nachádza mimo rodiny.
Emocionálne a zážitkovo dobre dotovaným pozorovaním sveta buď v hodnotových opozíciách alebo komplementárnych koreláciách (svet mužov a žien, svet detí a rodičov, interpersonálne vzťahy súrodencov, nekompletné rodiny, rodiny vytvorené ad hoc, rodiny bez záruky tradičného trvania) autorka svojho čitateľa dokáže upútať predovšetkým na úrovni ozvláštneného mikropozorovania a zmyslovo (predovšetkým vizuálne) dobre dotovaného komentára. V rovnakej miere autorka pracuje aj s využitím jazykového a štylistického ozvláštnenia v rovine dialógov a prehovorov. Časté sú odkazy na archaizovaný rezervoár frazeologických postupov, ktoré autorka ozvláštňuje vlastnými objavnými jazykovými postupmi.
Stratégiou Vandy Rozenbergoej je prediktabilná, v estetickom očakávaní spoľahlivá komunikácia s čitateľom. Limitom však ostáva, že tento typ rozprávania síce postupne nadobúda zreteľnú podobu veľmi dobre fungujúcej lektúry (pre autora je teda dobrou značkou), avšak v rámcoch prísnej expertízy, alebo očakávania inovácie čoraz tesnejšie prilieha k umelecky spoľahlivej (nateraz nie komerčnej) produkcii hlavného prúdu. Dôkazom je paralelne vznikajúca (a čitateľsky rovnako úspešná) próza o osudoch pavúčej rodiny určená pre detského čitateľa. V rokoch 2017, 2019, 2020 ju Vanda Rozenbergová vydala v troch pekne adjustovaných pokračovaniach v spolupráci s ilustrátorkou Katarínou Kerekesovou pod názvom Websterovci.
Zora Prušková, 25. marca 2021
