Veronika Dianišková photo 1

Veronika Dianišková

21. 2. 1986
Bratislava

Komplexná charakteristika

Debut Labyrint okolo rúk (skladá sa z troch častí: V ľadových sochách, Tvoja tisíca psyché, Maximálny sen) Veroniky Dianiškovej má kvalitatívne blízko k súčasnej tvorbe Mily Haugovej. V zámeroch reprezentuje osudové ženské písanie (všimnime si motto: „Prýštiaca krv – to je poézia, / a nezastavíš ju.“ – S. Plathová), ktoré predstavuje neustály proces vstupovania do seba ako do priestoru odvíjajúcich sa duševno-telesných obrazov, alebo inak: ako do priestoru diania samej seba. Poézia tu preto zväčša nemá zvyčajnú úlohu dodatočného pretlmočenia básnickej kartotéky psychických stavov, naopak, osobitú a inovačnú hodnotu nadobúda ako autentický, odohrávajúci sa výrez z väčšej plochy osobnej prítomnosti. Táto autorská stratégia blízka performancii (aktuálnosť, živosť, dynamika atď.) významovo formuje básnické texty do podoby abstraktnej seriálovej štruktúry, náznakov siete a kompozičného vrstvenia, pričom odzrkadľuje jediný tematický cieľ: lyrické ja. Dianišková to v debute nedokázala bez chýb, nájdeme tu verbalizovanie, hrané a predvádzavé inscenovanie, zbytočnú motivickú improvizáciu, nedôslednosť a koncepčnú nejednotnosť. V dôsledkoch však treba priznať, že ide o jeden z najlepších debutov za posledné roky, čo, samozrejme, apriórne nevyplýva len z organickej spätosti s tvorbou Mily Haugovej. Mladé poetky majú tendenciu k dvom extrémom: k prílišnej citovosti alebo prílišnému intelektualizmu. Dianišková obe tendencie premostila práve umelecko-psychologickým charakterom svojej výpovede. Uvedomovaná citovosť, krehkosť i vizuálno-dotyková senzuálnosť spojená s podvedomou, surrealistickou imagináciou sa tu stretla s kultúrnym a vedomostným rozhľadom. Vedomie s podvedomím vo vzájomnej komunikácii, v prelínaní i v odporovaní tvoria básnický rámec pre freudisticky vydráždenú, sebazničujúcu, tragickú alebo životne hraničnú atmosféru, zvlášť ak sa spracúva vzťah dievčaťa/ženy k vlastnému bytiu a k mužovi. Zaiste s tým súvisí aj adaptácia mytológie cez odkaz na Psyché, erotické archetypy Anima – Animus, iniciačné motívy prechodu, vchádzania a vychádzania, otvárania a zatvárania; takisto motívy jaskyne, izby, hmly, tmy, morí a hĺbok, vĺn dažďa a sĺz. Mužské momenty napríklad v podobe vtákov a motívov krídel, rezania, trhania, rozbíjania a narúšania znamenajú zmenu situácie, s ktorou sa lyrické ja musí vyrovnávať. Autorke sa takto podarilo, ako žiadnej poetke pred ňou v našej poézii, intímne vyhmatať bytostné metamorfózy zaujímavého štádia životného prelomu či dozrievania duše/tela v intencii od mladosti k dospelosti; skôr sme sa s niečím podobným stretli v mužskej spisovateľskej základni (konkretisti, Osamelí bežci a i.). Dianišková stvárnila okamihy sebaidentifikácie či seba-vízie vo chvíľach vážnych vnútorných/vonkajších zmien a prechodu z jedného bytostného stavu (dievča) do druhého (žena), vo chvíľach, keď ťažko rozhodnúť, kto ešte som a kto už nie som, keď sa človek sám sebe stáva labyrintom.

Radoslav Matejov