Jemné Veronikine texty krúžia v hmle, vode, rose, dotýkajú sa hrán, kde tušíme temné labyrinty (podľa nej okolo rúk... ale sú vlastne všade naokolo a musíme nimi prejsť v tom období života, v ktorom autorka práve je, aby sme nielen krúžili dokola, ale aj nachádzali... predovšetkým seba a cez seba aj iných...), počujeme dupot (slov, možná inšpirácia od Sylvie Plathovej, ktorej motto: „Prýštiaca krv – to je poézia a nezastavíš ju“ stojí v záhlaví knihy, tušíme v diaľke hladiny vĺn slov prichádzajúcich ako šepot z nekonečna, ako vzdialené kométy, ktoré sa zjavujú a miznú na svojich presných vzdialených dráhach. Slová ako sochy: ľadové decembrové a navlhnuté, poézia, ktorá naráža v neustále nových dvíhajúcich sa náporoch: prichádza a odchádza ako príliv a odliv lásky. Slová ako jemné dýky: zraňujúce, zanechávajúce stopy, a obnovujúce sa jazvy... Poézia ako dýchanie: „v ten deň / som dýchala nad čistým hárkom / ostávali tam nejasné stopy ako / keď oddelím prameň vlasov od ostatných / alebo mlčíme...“ ... Talent Veroniky Dianiškovej je prísľubom pre slovenskú poéziu lebo... „ona počuje pomalé rozpínanie ruže“.
Mila Haugová
Takmer osemdesiat básní už predstavuje riadny prídel poézie, nezvyklý na debut počtom, ale aj vyrovnanosťou a v konečnom dôsledku aj kvalitou... Autorka sa chce „odkryť vlnám dýchať v hlbočinách“. Jej poetika je stíšenejšia ako napríklad poézia Mily Haugovej, aj keď isté spoločné východiská v transponovaní autorského subjektu do obrazu (obrazu krajiny, krajiny do seba) tu môžeme nájsť... Pokiaľ teda v prvej časti zbierky autorka predstavovala najmä „svet v sebe“, v druhej „seba vo vzťahu“, tak v tretej podáva sumarizujúci prienik „seba vo svete“. Málokedy je možné čítať básnickú zbierku s tak prepracovanou dramaturgiou a jemnými nuansami, ktoré podporujú knihu-príbeh či knihu-obraz vo výslednom tvare.
Maroš Bančej
Samozrejme, predpokladám, že Dianiškovej mytologicko-archetypálny textový svet má nejakú funkciu. Predovšetkým slúži ako nástroj overovania identity subjektu. Najvýraznejšie sa realizuje cez rolu mytologickej Adriany... Toto skúmanie pomeru medzi vlastnou skúsenosťou a skúsenosťou zafixovanou v kultúrnej symbolike, mýtoch, archetypoch, vnímam ako výraz potreby hľadať či overovať pevné hodnoty v chaotickom svete. Problémom Dianiškovej textov však je miera ich nasýtenia symbolmi, povedzme, ich symbolický režim. Prakticky každý motív tu funguje ako kultúrny symbol, mytologický či archetypálny prvok alebo literárne klišé.
Jaroslav Šrank
