Autorský rukopis Veroniky Šikulovej charakterizuje okrem autobiografickosti aj lyrickosť až ornamentálnosť, senzitívna zmyslovosť až expresívnosť a fragmentárnosť, ktorá sa v šťastnej synergii spája do naliehavého a čitateľsky príťažlivého výrazu.
Ivana Taranenková
Nech sa deje čokoľvek, Šikulová z toho urobí text. Či už je to naliehavá realita, spomienka, rodina, otec, Dubová, záhrada alebo vlastná profesia. Píše tak, ako dýcha ... a snaží sa, chvejivo naladená, nájsť k týmto veciam radostný kľúč.
Magdalena Bystrzak
Šikulová sa nesnaží prelinajkovať svoje ani naše správanie, iba nás dokonalými príbehmi o človečej nedokonalosti zmieruje s prirodzeným behom vecí, ako aj s našou vlastnou smrteľnosťou. Práve drobnosťami a drobnokresbami, nežnými ženskými miniatúrami sa líši od väčšiny súčasnej beletristickej produkcie. Opisuje ľudí a miesta, čo z nášho sveta miznú, a potom sa zase nejakým zázrakom objavujú. Objavujeme ich, samozrejme, aj my, aj keď zväčša už len v pekných knižkách, ako je táto.
Ján Litvák
Šikulovej priznane autobiografická rozprávačka sprostredkúva svoj svet a predovšetkým jeho prežívanie prostredníctvom záľahy detailov, vnemov. Poukazuje na to nakoniec aj názov knihy „petrichor“ (ide o názov pre vôňu po daždi), ktorý evokuje jemnú senzitívnosť a vnímavosť. Jej rozprávanie je fragmentárne, valia sa na nás drobné príhody, glosy, aforizmy, nápady, asociácie, a pre nejaký poriadok v tom jednoducho nie je miesto.
Jej texty fungujú synergeticky, z toho celého chaosu sa zrazu pred nami vynára próza s výraznou a naliehavou témou. Tou je tak ako v zbierke poviedok Domček jedným ťahom či už spomínaných románoch rozprávačkina zaskočenosť časom, situácia dospelej ženy, manželky a matky, ktorá je vo svojom srdci a mysli ešte stále „nezbedným dievčiskom“.
Ivana Taranenková
Spomienkové písanie Veroniky Šikulovej má záchrannú a miestami až rehabilitačnú funkciu: nejde len o zachovanie vlastnej minulosti prostredníctvom pamäti, o zachovanie hodnoty pre seba (...), ale o spoločenské etablovanie kultúrnej hodnoty toho z minulosti, s čím sa identifikovala. (...) Jej východiská sú citové, (...) jej pamäť pocitová, preto reaguje precitlivelo, osobne; ale práve v tom je napokon dôveryhodná. Nemýli si spomínanie s dejinami, nehistorizuje svoju pamäť.
Vladimír Barborík
Veronika Šikulová patrí do vyosenej generácie. Detskou časťou života patrí do jedného sveta, ktorý sa jej zdá krásny, lebo ho vníma ako idylu, dospelou časťou do druhého, ktorý sa jej zdá svojou profánnosťou odporný. Tieto dva svety určujú jej prozaickú a publicistickú tvorbu, z nich vzniká jej podvojný životný pocit a pamäť, utkaná na jednej strane zo snenia a z bdenia, na druhej z bezprostredného drsného srdu viet uvravenej ryby, ktoré sa tak páčia arbitrovi elegancie prozaickej vety Dušanovi Dušekovi.
Peter Zajac
Svojrázna a svojbytná, až tvrdošijne si chrániaca originalitu vlastného hlasu, smerujúca k nespochybniteľnej autonómii, zároveň však nadväzujúca na (vybrané) priam vzorové hlasy, usúvzťažnená, včlenená do kontextu súčasnej slovenskej literatúry, najmä do jej istého, veľmi významného výrezu (V. Šikula, R. Sloboda, Š. Moravčík, aj keď blízkosť s každým z nich má inú podobu a intenzitu). Pochopiteľne, že v najväčšej miere spríbuznená s Vincom Šikulom. Dedička skvelého rozprávačstva, voľne plynúceho, šťavnatého jazyka, až závideniahodného prúdu imaginácie (...) smerujúca – po svojom – k vlastnému autorstvu. (...) Šikulová sa orientuje na súčasnú ženu, na jej videnie sveta i vyrovnávanie sa s ním, až s uvzatosťou sa ponára do každodennosti domáceho života, s jeho opakovateľnosťou, so všetkým, čo neraz vyznieva ako malicherné, banálne, možno až nudné. Z tohto východiskového materiálu hnetie – striedajúc optiku dcérsku, sesterskú, materskú či manželskú – hlavnú tému svojich textov: v každom prípade ani nie nudných, ani banálnych. (...) V texte je vždy zreteľne prítomná nielen ako rozprávačka, ale aj – a azda najmä – ako súčasť témy. Takže v istom zmysle sú tieto texty intímnym denníkom zameraným na oveľa väčší priestor, ako je priestor privátneho prežívania.
Etela Farkašová
Šikulovej hra so slovom je konštruktívna, zábavná, miestami vecná, prenikavo elegantná, nenáhodne náhodná, pôsobí autenticky, dôverne, i keď pláva mimo priestoru a času. (...) Autorka sa dáva unášať závanom rustikálnosti. Dáva vyniknúť celý senzuálny priestor, vdychuje mu prometeovským gestom dušu, povyšuje ho na svojho spoločníka. Brilantne oživuje i svet vecí, ktoré dajú čitateľovi vytušiť latentný, tajný zmysel, majú s autorkou-hrdinkou spoločnú viac ako podobnosť, možno tajomstvo úniku. Ich imanentný zmysel chápe iba ona. Akoby v nich čupelo ženské alter ego, čakajúce na príhodný okamih – vystúpiť a zúčastniť sa. Všetky prózy knihy Odtiene sú prístupné a nežné práve svojou jednoduchosťou, efemérnosťou, momentom príležitosti, sviatočnosti.
Monika Kupšová
Novelou Z obloka Šikulová bezprostredne nadväzuje na svoju predchádzajúcu knižku Odtiene. Nezmnožuje ju, ani ju neparafrázuje, ale rozvíja a ide ďalej. Kým Odtiene by som nazval očarením, próza Z obloka je vytriezvením. Zjavne cítiť, že hrdinka-rozprávačka v nej dospela, vníma realitu komplexnejšie. Hoci aj tu sa Šikulová vyzná zo svojho slovného hedonizmu a je doslova očarená metaforickými rozmermi jazyka a posadnutá mnohovrstvovosťou slov i ich skrytou i zjavnou básnivosťou, a v hlbokej pokore podlieha detailom, farebným vnemom a pocitom, na rozdiel od debutu, ktorý možno pomenovať aj ako svojráznu báseň v próze, je druhá knižka v poradí skôr strihovým filmom. (...) Jej pozeranie z obloka však treba vnímať predovšetkým ako pohľad do zrkadla – obloka do vnútra. Celý text ju usvedčuje z introvercie, celé dobrodružstvo života sa odohráva v nej.
Bohuš Bodacz
Šikulovej písačky nemajú ani v knihe Mesačná dúha kontinuitu v prozaickom zmysle, ale sú ako poézia organizované paralelne. Všetko sa krúti okolo domova (babka, mama, otec, sestra, príbuzní, priatelia, detstvo, dospelosť, manželstvo). Úlohy vidieckeho filozofa à la Rudolf Sloboda sa autorka ujíma hneď od prvých riadkov, meditujúc o sebe samej v tretej osobe. Áno: štylizuje sa a určite aj predvádza. Raz je kazateľom, inokedy voľnomyšlienkarom, poddajná i drzá. No keďže to vie, môže si to dovoliť.
Martin Gajdoš
S tendenciou zintímňovania reality súvisí v knihe Z obloka i poetizujúci pohľad na ňu, ktorý ozvláštňuje protagonistkine banálne zážitky a rozdrobuje ich na zázračné detaily. Navonok fádny život ženy v domácnosti je kompenzovaný bohatým vnútorným životom a originálnym videním sveta. Zdrojom poetického očarenia, často až ritualizovania, sa stávajú také bežné úkony, akými sú napríklad príprava cesta, nákup v mäsiarstve či vysýpanie smetí. Poetické prežívanie sveta je ponorené do oparu nostalgie, prítomnej nielen v retrospektívach, ale aj v prízvukovaní minulostného rozmeru súčasných vecí a udalostí. Reakciou na túto pominuteľnosť je lipnutie protagonistky na všetkom, čo pripomína minulosť, resp. jej detstvo, a jej štylizovanie sa do polohy ženy-dieťaťa, čo je miestami zdôrazňované i „detskou“ dikciou jazyka textu. Zdá sa, že evokovanie skutočnosti prostredníctvom lyrických obrazov sa má stať súčasťou „autorskej značky“ Veroniky Šikulovej. Treba však skonštatovať, že práve tento autorský postup sa stal jej slabým miestom. Poetické videnie sveta a s tým súvisiaca hravosť, krehkosť a spontánnosť pôsobia v texte mechanicky, ako akási apriórna mriežka vnímania, cez ktorú sa nemilosrdne pretláčajú všetky vnemy a dojmy z okolia. Namiesto toho, aby text evokoval nejakú situáciu alebo atmosféru, len navršuje na seba nánosy poetických obrazov až do stratena. To, čo je znesiteľné na menšom priestore, pôsobí na stošesťdesiatich šiestich stranách textu nadbytočne a niekedy i únavne.
Ivana Taranenková
Ústrednou podprahovou témou rozprávania v knihe Domček jedným ťahom je neprítomný otec, ktorý sa sprítomňuje v každom obraze akoby bol jeho neviditeľným svedkom. Pretože „odkedy umrel otec, cíti sa sama, zo dňa na deň viac“; keď berie do ruky papier a pero, pýta sa sama seba, či „nie je každý text vlastne nekrológom?“; keď berie do ruky kosu, chce sa z tej smrti „vykosiť“. Musí to robiť, lebo „odkedy zomrel otec, všetci nejako ozleli. Aj ja. Zostarla a zoškaredla som“. (...) Domček jedným ťahom je azylový dom, najvnútornejší domov, aj miesto, podobné spovednici v každej poviedke-spoviedke. (...) Všetky poviedky v knihe sú monologizovanou verziou dialógu s mŕtvym otcom, ktorý sa začal ešte v detstve, plnom vylomenín, napríklad pod šapitó cirkusu Humberto, na ceste do Bratislavy, na kúpalisku či po opakovaných rátaniach schodov hudobnej školy, kde hrával a učil hrať aj on, Pustaj. S rozprávkovým Pustajom z Dobšinského má spoločné to, že sa sprítomňuje aj po smrti. Zdalo by sa, že Šikulovej texty sú smrteľne vážne, ale spôsobom spracovania stoja oboma nohami na zemi. Majstrovským narábaním s jazykom vzniká chagallovský pocit krídlatej radosti zo života a sveta, ustavičná akčnosť, kumulujúca sa do šťastia, napriek všetkému.
Dana Podracká
