Veronika Šikulová photo 2

Veronika Šikulová

15. 3. 1967
Modra
Žáner:
esej, literatúra faktu, pre deti a mládež, próza, iné

Stručná charakteristika

Autobiografický princíp dominuje aj v tvorbe prozaičky a publicistky Veroniky Šikulovej (1967), ktorá debutovala v roku 1997. Charakteristickým príkladom jej vyhraneného autorského idiolektu je knižný súbor krátkych próz Mesačná dúha (2002): Šikulovej próza je výrazne terapeutická, literatúra sa pre autorku stáva formou vyrovnávania sa s problematickým stránkami života, širšie spoločenské súvislosti sú druhoradé alebo celkom absentujú, dôležitý je pohľad do intímneho citového sveta rozprávačky. Zo štýlového hľadiska majú jej texty tendenciu k fragmentárnosti a digresívnosti, orálnosti a k využívaniu kontrastu lyrickosti a expresívnosti výrazu. Z autobiografického pozadia textov vyplýva aj ich umiestnenie do autorkinho životného priestoru (Modra, Bratislava, Malé Karpaty, západoslovenský vidiek). Motivický okruh jej próz tvorí každodennosť, poviedky majú často podobu denníkových záznamov, nezameniteľnou tematickou líniou Šikulovej próz je rodina, kde má dôležité miesto vyrovnávanie sa so smrťou otca, spisovateľa Vincenta Šikulu. Podobný charakter ako Mesačná dúha z hľadiska žánru, tém aj poetiky má aj kniha Domček jedným ťahom (2009), kde svoj živelný spisovateľský naturel do istej miery kultivovala. Pokusom o románové spracovanie rodinných tém je kniha Miesta v sieti (2011), ktorá zachytáva osudy troch rozprávačiek, príslušníčok troch generácií žien z jednej slovensko-maďarskej rodiny žijúcej v 20. storočí na západnom Slovensku. Šikulovej tendencie k lyrizovaniu, rytmizovaniu jazyka a jazykovej hre nateraz vrcholia v zbierke poetických próz Diera do svetra (2012), ktorá aj v oblasti témy udržiava kontinuitu s jej predošlými knihami, často v nej priznáva biografickú inšpiráciu, mnoho textov má príležitostný alebo denníkový ráz, charakterizuje ich aj erotická otvorenosť a provokatívnosť.

Radoslav Passia (Hľadanie súčasnosti, Bratislava: LIC, 2014)