Hoci Viera Prokešová svoje básne časopisecky publikovala už od roku 1976, k prvej samostatnej básnickej zbierke „dozrela“ až v roku 1984. Jej debut Cudzia staval na obyčajnosti a všednosti – každodennosť je dodnes pre Prokešovú zárukou stálosti a pocitu životnej istoty, v zhode s presvedčením, že všedné je to, „čo napokon po všetkom inom zostane“. Lyrická evokácia pocitového sveta citlivej mladej ženy viedla vtedy ku vzniku poézie plnej nehy, citlivosti a pokoja. Určujúcou bola zosilnená vnímavosť lyrického subjektu k sebe a k okolitému svetu. Kniha oslovila úprimnosťou, z hľadiska formy zaujala úspornosť výrazu a civilný, k vecnosti smerujúci prejav. Už v nej sa objavili niektoré z motívov, ktoré sú vo všeobecnosti pre Prokešovú príznačné: atmosféra daždivých dní, vlastný svet ako svet bytového interiéru, priestorovo vymedzený sklom okna alebo záclonou, plynutie času, striedanie ročných období vo význame kulisy pre vlastné úvahy a zamyslenia. Básnická tvorba Viery Prokešovej sa vyznačuje tematickou sústredenosťou a výrazovou úspornosťou. Je to poézia, ktorá vyrastá z momentu, prchavosti chvíle, drobného detailu životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka. Básne majú ráz impresívnych zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom (v osobnom priestore ženy je muž vnímaný viac iba ako hosť a návštevník), nad vlastným životom. Už od prvotiny je v básňach čitateľný pocit istej nezaraditeľnosti, nepatričnosti, prípadne výlučnosti lyrického subjektu, ako ženy, ktorá sa nevie, resp. nechce stotožniť s vonkajšou necitlivosťou. Jej lyrický subjekt odhaľuje v básňach vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), nerobí to však exaltovane a prudko, ale pokojne a ticho: tlmenosť je základnou tóninou Prokešovej poézie. Rovnako charakteristickou je tendencia k zaokrúhlenosti, splývavosti, oblosti – je to poézia výrazného harmonizačného gesta. Do zachytávaného pocitového registra patria smútok, zmätok a pochybnosti, od druhej zbierky, v ktorej tematicky prevažuje vzťah ženy a muža, pribúdajú osamelosť a túžba po šťastí, ešte neskôr prázdnota. Napriek tomu Prokešovej poézia nevyznieva depresívne – dominantným je pozitívny a vyrovnaný vzťah k životu. Citová nežnosť sa zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. V stopovo využívanom prírodno-psychickom paralelizme možno vidieť vplyvy symbolistickej poetiky. Možnú sentimentalitu, respektíve banalitu tradičnej témy Prokešová potláča jasným intelektuálnym nadhľadom. Už pri debute v roku 1984 bola poézia Viery Prokešovej označená spojením „výsostne ženská“. Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále „uprene obrátená do seba“. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám.
Dana Kršáková
