Prokešovej najnovšia zbierka má jednoduchý, ale poetický a účinný názov – Vanilka. Účinný je preto, lebo o tematickom zameraní knihy veľa neprezrádza, ponecháva si isté tajomstvo, vonkoncom nie je bombastický, ale na druhej strane – keďže odkazuje k jemnej, no charakteristickej vôni a chuti, aká patrí ku chvíľam pohody – vyvoláva očakávanie krehkosti, nehy, harmónie. Už z predchádzajúcej autorkinej tvorby vieme, že uvedené tri charakterizujúce substantíva pre jej poéziu nepochybne platia. Žiada sa mi však ešte povedať, že ak sú jej básne harmonické či prinajmenšom harmonizujúce, vonkoncom to neznamená, že by v sebe neniesli aj istú mieru vnútorného napätia, dramatickosti. Básne vo Vanilke sú výsostne subjektívnou, intímnou, miestami až sebaodhaľujúcou lyrikou. Vyznačujú sa vysokou mierou stotožnenia lyrického subjektu s autorským, čím vyvolávajú dojem autentickosti a skutočne prežitého. Popri prežívaní je však pre Prokešovej tvorivú metódu rovnako dôležitá aj schopnosť pozorovať (najmä detaily) a uzrieť vo všedných veciach čosi nezvyčajné, niekedy len prchavý okamih zvláštnosti a krásy. Objektom pozorovania je predovšetkým predmetný svet a prírodné javy, zriedkavejšie iný človek či ľudia – a je to práve momentálny duševný stav, ktorý umožňuje vidieť veci inak ako všedne. (...) Vanilka vyjadruje okamihy smútku, osamelosti, opustenosti, stavy istého citového nedostatku, jemné záchvevy nostalgiou zasiahnutej duše. Vypovedá pritom nepateticky, bez prázdnych slov, a presvedčivo. Väčšina básní je krátkych, ich rozsah sa pohybuje okolo desiatich – dvanástich veršov. Je pozoruhodné ako málo slov stačí poetke na vytvorenie kvalitnej básne. Formálne, syntakticky sú Prokešovej básne vždy uzavreté, končia sa bodkou, avšak významovo zostávajú otvorené, pretože nevypovedajú o príčinách smútku či pocitu neistoty. Naznačujú, umožňujú čosi tušiť, poskytujú priestor na domýšľanie. Melanchólia a ľahká skepsa sa vinú celou zbierkou. Ak som na jednej strane hovoril o harmónii a na druhej strane o napätí, dramatickosti či kríze, môže sa to javiť ako protirečenie. Z Prokešovej nepatetickej lyriky však cítime, že aj neradostné chvíle chápe ako prirodzenú súčasť života, ba niekedy aj ako jeho obohatenie. Je to poézia vyvierajúca zo skutočného, autentického bytia.
Igor Hochel
Viera Prokešová pre svoju knižku Vanilka opäť vybrala strohý, no krehký, ženský názov, ako sme v jej prípade už zvyknutí (Cudzia, Slnečnica, Retiazka, Pleť). Ponúka nám tiché, intímne texty, pričom aj v prípade tejto zbierky si dominantné miesto drží pocitovosť a sebavyjadrenie lyrického subjektu spôsobom pre ňu vlastným. Farebnosť Prokešovej poézie je v tomto prípade ešte zvýraznená ilustráciami Viery Kraicovej, ktorými je kniha doplnená. Autorka sa pridržiava konštantnej motivickej roviny: atmosféra vzťahov rodinných (Dni u mamy, Katarínka), partnerských (Zapršalo, Kruh, Nestihneš, Nadlho), pocity osamelosti (Ani ty, Toto miesto, Nevieš), prázdnoty, vnútorné emócie zrelej ženy, naplno – ba niekedy možno až príliš intenzívne – vnímajúcej svet a ľudí okolo seba (Celkom inak, Ako roky, Ty). Tentoraz je však dominantná uzavretosť lyrického subjektu (Teraz, Radosť, Robíš chyby). Toto všetko predostiera prostredníctvom symboliky počasia, priestoru, kvetov, farieb či plynutia času v opozícii so stagnáciou... V zbierke Vanilka stojí v popredí detail, atmosféra, načrtáva bipolárnosť pocitu samoty a radosti byť s Niekým, opätovne, ako aj v ostatných zbierkach, dominuje básnická miniatúrnosť, dôraz sa kladie väčšmi na výraz ako na tému. Zbierka Vanilka na viacerých miestach odkrýva smútok, pocity prázdna, uzavretosti, odcudzenia, nemožnosť úniku z niektorých situácií, zamyslenia nad plynutím času, veku. V o čosi väčšej miere, než sme u autorky zvyknutí, si všíma negatíva, snaží sa usporiadať neporiadok, rozhodnúť sa, či naďalej zostať stáť, či ísť ďalej. Prokešová napriek všetkému nenarieka, nezatracuje, prijíma život v jeho plynutí, vníma svoje pocity, zamýšľa sa nad nimi a popri tom všetkom si starostlivo stráži to, čo je len jej – svoj vnútorný svet, svoju intimitu.
Mária Pavligová
Prokešovej lyrika neplynie z cukrovania sveta ani z cukrovania sa. Jej zdrojom je skôr istá nevšímavosť voči zádrapčivej moróznosti sveta, radostné prehliadanie zložitostí, pacifikujúca dôverčivosť, ktorá však nikdy neupadne do obťažujúcich dôverností. Vec nie je v tom, že by nám táto autorka chcela ukazovať svoju príjemnejšiu tvár – pretože to skutočne nerobí – ale v tom, že jej subjekt je natoľko v obrodzujúcom zmysle lyrický, že on sám svojím literárnym bytím nám odhaľuje príjemnejšiu tvár sveta.
Valér Mikula
Viera Prokešová má dar akoby všetko zľahka odsunúť od seba, ale zároveň sa na to tým ostrejšie a jasnejšie pozrieť a bolesť zo spoznaného zobraziť sínusoidou už navonok prezentovaného artefaktu – básne. Sila zdanlivej krehkosti básní nie je v predstavovaní určitého príbehu citu (koľko ich je napísaných!), ale v jemnom vyvažovaní, komplementárnom doplňovaní, v ostrom (až geometrickom) videní čohosi takého zložitého, ako je osudový dlhotrvajúci vzťah.
Mila Haugová
Viera Prokešová patrí k tým poetkám, ktoré sa v tvorbe usilujú ísť za hranice komunikovateľného, zachytiť veci v próze nereprodukovateľné. Pri takejto iracionálnej poézii sa čitateľ musí spoľahnúť viac na impresiu z čítaného ako na presnú interpretáciu významu. Ak Pavla Vilikovského pri písaní prózy zaujíma nie cit, ba ani pocit, iba nálada, básne V. Prokešovej akoby mali u čitateľa vyvolať niečo ešte jemnejšie, neurčitejšie, azda odtieň pocitu alebo nálady.
Adela Žilková
