Nenápadné osudy Švenkovej postáv, akoby skryté medzi inými, výraznejšími, bohatšie naplnenými životmi, sa odohrávajú súbežne s našimi osudmi, no predovšetkým plynú popri autorkinom živote, popri jej rozjímaní o smerovaní ľudského života. Jej postavy sú ľudia ako my: ženy, ktoré túžia po láske, muži, ktorí chcú byť mužní... Prečo sa každému vždy všetko v živote nepodarí podľa jeho predstáv? Prečo sa človek musí uspokojiť s niečím len tak, ako to vyjde? Kam nás vedie autorka...? Čítajme pozorne jej prózy o svete, v ktorom sa prelína dočasné s čímsi trvalým, v ktorom človek ustavične hľadá a váha, balansuje na pokraji situácie, keď sa jeho život už-už môže zvrtnúť... Autorka nezasahuje do osudov svojich postáv, ony samy – vystrihnuté zo života – smerujú tam, kam ich posúva život a vlastná povaha. Esejistická, takmer dokumentárna drobnokresba uprednostňuje fakty pred ozvláštňovaním, deskripciu pred metaforou, zmysel drobných, každodenných činností pred špekulatívnymi úvahami. Čitateľ sám má možnosť domyslieť si stratené dialógy.
Anna Blahová
Naznačené priestory Švenkovej poviedok priam núkajú sklz k moralizovaniu. Autorka sa však mentorovaniu vie šikovne vyhnúť. Ak sa nebodaj niekotrá postava jej próz z okruhu vekovo starších pokúša o kazateľský, poúčajúci tón, varovne dvíha prst, Švenkvá vzápätí preladí, tón zrelativizuje.
Ľuboš Svetoň
Viera Švenková, známa predstaviteľka našej staršej strednej spisovateľskej generácie, patrí k autorskému typu, ktorého tvorbu výrazne spoluurčuje príslušnosť k regiónu, v knihe Tatranské romance k rodnému kraju. Spätosť s krajinou sa však neredukuje len na rovinu dominantného motívu, a ani nie na umiestnenie dejov do nej, vo Švenkovej prózach figuruje vrúcny emocionálny vzťah ku krásam tatranskej prírody, rešpekt ku krajovým tradíciám, citeľná je znalosť mentality obyvateľov, ale aj obava o negatívne zásahy do nej. Tematická ukotvenosť v konkrétnom regióne nemusí znamenať – a u Viery Švenkovej ani neznamená – regionálnu limitovanosť, či by sa už týkala myšlienkového obzoru, umeleckých kvalít alebo významu v kontexte celonárodnej literatúry. Navyše, nazdávam sa, že v čase globalizácie dochádza k čoraz častejšiemu narúšaniu pôvodných identít, takže tento príklon ku konkrétnemu priestoru nadobúda osobitú dôležitosť. Neprekvapuje preto, že akokoľvek pestrú paletu ľudských príbehov autorka už niekoľko desaťročí rozvíja vo svojich poviedkach, ich spoločným a nezanedbateľným pozadím je obraz tatranskej krajiny. V koncentrovanej podobe je táto (sčasti romantizovaná) „tatranskosť“, ktorú chápem nielen v geografickom, ale aj v psychologickom zmysle, prítomná priamo v názve autorkinho súboru desiatich poviedok. Dokonca sa dá povedať, že tento monumentálny kraj je tu povýšený takmer na jedného z protagonistov – utvára atmosféru, emocionálne naladenie, vstupuje do príbehov ako istý symbol.
Etela Farkašová
„Sme iba lístím na strome prírody... sme len také lístie, prach a popol...“ Tieto slová sú vretenom kolovrátku, na ktorom pradie svoj príbeh slovenská prozaička Viera Švenková. Príroda, Osud, Boh, Náhoda, alebo akokoľvek si človek nazve neistý pocit nadprirodzenosti, ktorý v sebe nosíme, si pre nás obvykle pripravia viac bôľu a trápenia ako radosti. Vtedy sa cítime ako bezbranné, polopriesvitné, sťa vzduch ľahké listy, ktoré si nedobrovoľne a zároveň odovzdane, akoby bezcieľne a len na krátku pominuteľnú chvíľku poletujú povetrím a víria sa v šialenom tanci zvanom Život. Útla knižočka Listy vo vetre zachytáva prostredníctvom životného príbehu jednej podtatranskej rodiny jej storočnú históriu, pripomínajúcu práve spomínaný obraz bezbranne sa víriacich listov.
Michaela Geisbacherová
Manželské problémy, mimomanželské vzťahy, rodinné zázemie, to sú hlavné témy v knižke Rozmarné sebalásky prozaičky Viery Švenkovej. A to všetko na pozadí dnešného uponáhľaného a rozháraného života, kde už staré istoty prestali pôsobiť. Únava, sklamanie, manželské stereotypy ženú protagonistov a protagonistky týchto etúd do dobrodružného zapletania sa s novými partnermi. Väčšinu z nich čaká nové sklamanie. Autorka skôr obhajuje návraty k pôvodným zväzkom na báze odpúšťania. Na dnešku ju všeličo mrzí, ľahkomyseľnosť, neukotvenosť, povrchnosť, pachtenie sa za pôžitkami, premena lásky na sebalásku atď. Sama však nechce moralizovať, len demonštruje, ukazuje na príkladoch, kde vidí problémy, ktoré treba odstrániť, aby sa život vychýlený na jednu stranu dostal do normálu. Pokiaľ ide o príbeh, Švenková stojí od neho bokom, či presnejšie nad ním. Aj preto majú všetky prózy skôr charakter etúd ako poviedok. Tento postoj jej však dovoľuje globálne hodnotenie presahujúce hranicu príbehu. V reflexii často použije hutnú metaforu, aby dodala konkrétnej situácii alebo vnútornému rozpoloženiu postavy či dobovej charakteristike váhu všeobecnej platnosti. Nejde len o efektnú formulu, je za ňou čosi, čo môžeme identifikovať ako dlhoročnú autorkinu skúsenosť, preto vyznieva presvedčivo.
Vladimír Petrík
