„Moje meno je kapitán Meno!“ hovorí istá postava z najnovšej Klimáčkovej divadelnej hry. No ani ako básnik Klimáček nie je nijaký „klimbáček“ – nie je uspávajúco ťažkomyseľný ani bohabojne uhladený, naopak, jeho básne evokujú čosi ako potmehúdske pocity boha-tvorcu, ktorý má povinnosť byť všade tam, kde sa niečo deje, tvorí, rodí, a ktorý s vyberanou výstrednosťou, vydávanou za senilitu, ponecháva zrod vecí a ich osud bláznivej náhode. To, čo u Klimáčka pôsobí neumelo, naivne, chaoticky, skoro negramotne, je len excentrickým prejavom únavy mladého človeka zo sklerotickej, topornej kultúry, ktorá okrem sebazbožštenia už nie je schopná takmer ničoho. Klimáčkova záľuba v negramatickosti môže tých, čo stotožňujú básnickú gramotnosť s gramatikou, naozaj popudzovať – ale to ich musí popudzovať aj život, ktorý sa nespráva podľa pravidiel slovenského pravopisu. A práve táto optimistická „nespravodlivosť“ života je témou najlepších Klimáčkových básní, ony sú jej vyjadrením.
Valér Mikula (In: Kritiky, Zväzok 1, vyd. KK Bagala, 2019, pôvodne vyšlo v Slovenských pohľadoch 1988, č. 7)
