Viliam Marčok patril k uznávaným znalcom našej literárnej histórie a historickej poetiky, kriticky však reflektoval aj súčasnú slovenskú literatúru. Po vydaní dvoch básnických zbierok (V čase odletov, Iba vtáci), v ktorých sa prejavil ako kultivovaný lyrik rúfusovského ladenia, sa jeho celoživotným tvorivým záujmom stal literárnovedný výskum a folkloristika. Metodologicky objavné postupy literárnovednej analýzy umeleckej prózy sú charakteristické pre jeho prácu Počiatky slovenskej novodobej prózy, ktorá je obrazom našej klasicistickej a preromantickej prózy (J. I. Bajza, M. Godra, A. Ottmayer, K. Kuzmány, P. Tomášek). Tvorivo v nej využil postupy morfologicko-štrukturálnej metódy, vhodne skombinovanej so sociálno-genetickým prístupom k skúmaným faktom. V 60. rokoch vznikli aj jeho početné úvahy a štúdie, publikované v dobových literárnych časopisoch a vedeckých zborníkoch: O kompozícii a zobrazovacej metóde Janka Kráľa, Kostrovo úsilie o syntézu, Kolíska Alfonza Bednára, O možnostiach štrukturálnej analýzy nadrealistickej poézie, Premeny „konkretizmu“, Obdobie medzi dvoma vojnami ako metodologický problém, Fikcia človeka ako sujet a iné. Diela zo 70. rokov O ľudovej próze a Estetika poetiky ľudovej poézie sú výsledkom jeho záujmu o ľudovú slovesnosť. Z metodologicky vyhranených pozícií v nich analyzoval historicko-spoločenské korene tematickej a druhovej diferenciácie, ako aj ústne základy textu a kontextu folklórnej poézie a prózy. Rovnako cieľavedome interpretoval aj esteticko-poetické princípy ľudovej poézie a zameral sa na historické determinanty tvarových osobitostí ľudovej piesne. V tomto období venoval viacero úvah aj otázkam rozvíjania folklórnej tradície najmä v tvorbe pre deti a mládež. Monografia Milan Rúfus z roku 1985 je pôsobivou interpretáciou diela tohto veľkého slovenského básnika, hoci mu – v rámci obranárskeho postoja – zbytočne pripisoval „budovateľské“ atribúty. V 70. a 80. rokoch, napriek ťažkostiam pri publikovaní, sústavne kriticky sledoval novú pôvodnú slovenskú tvorbu (Nové slovo). Vznikli tak desiatky recenzií, článkov a úvah, ktoré pomohli, napriek normalizačným limitom, vytvoriť v tomto období priaznivejšiu a slobodomyseľnejšiu atmosféru na diskusie o problémoch literárneho procesu, ale i socialistického realizmu. Po roku 1989 sa Marčok stal spoluautorom knihy Biele miesta v slovenskej literatúre a spolu s T. Janovicom edične pripravil antológiu českej básnickej satiry Kniha sťažností. Od 90. rokov sa intenzívne venoval aj problematike postmoderny. Pod jeho odborným editorským a autorským vedením vzniklo aj rozsiahle dielo Dejiny slovenskej literatúry III s podtitulom Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia, ktoré nadväzuje na Dejiny slovenskej literatúry I, II od literárneho vedca Stanislava Šmatláka, a završuje tak syntetický a relatívne ucelený pohľad na slovenskú literatúru v celom jej historickom vývine. Viliam Marčok je autorom ťažiskových kapitol knihy: Peripetie zmien literárnej situácie, Premeny poézie, Premeny fabulárnej prózy, Premeny dramatickej tvorby, Premeny nefabulárnej literatúry a spoluautor kapitol Vznik a premeny modernej fantastiky (spolu s O. Hercom), Vznik a premeny modernej literatúry pre deti a mládež (spolu so Z. Stanislavovou), Premeny exilovej a emigrantskej literatúry (spolu s J. Hviščom). Svoj prístup k dejinám tohto obdobia definoval V. Marčok ako „rekonštrukčno-reštitučný“, keďže „ viacnásobné mimoliterárne zásahy do literárneho procesu spôsobili, že sa nedial len v rámci oficiálneho obehu, ale vždy aj v podzemí a v zahraničí; viacero individuálnych tvorivých programov bolo zmarených, iných sa vzdali autori; publikovanie kníh vždy nezodpovedá času ich vzniku; súvislosti zostali popretŕhané a nejasné; niektoré fakty boli bagatelizované, iné sa vôbec nebrali do úvahy, viaceré zostali nezverejnené atď. Preto prvým rekonštrukčným cieľom bolo uviesť fakty do reálnych súvislostí a podľa možnosti zrekonštruovať aj zdeformované a popretŕhané vzťahy... „Reštitučný aspekt spočíva predovšetkým v snahe vyvlastniť literárny proces spod marxistického výkladu...“ – uvádza v Slove na úvod V. Marčok. Dejiny slovenskej literatúry III sú okrem obsahovej bohatosti aj prvým dielom, ktoré po roku 1989 prináša ucelený a ideologicky nezdeformovaný pohľad na dianie v slovenskej literatúre v druhej polovici 20. storočia.
Anton Baláž
