Viliam Turčány

24. 2. 1928
Suchá nad Parnou
—  9. 5. 2021
Šelpice
Žáner:
literárna veda, poézia, pre deti a mládež, iné

Napísali o autorovi

Turčány nie je nijaký skostnatený tradicionalista, ale ako perfektný znalec slovenskej – a nielen slovenskej – básnickej tradície, všetky jej výdobytky a tajomstvá zapája do vyjadrenia myšlienok, citov a pocitov súčasného človeka. A sú to myšlienky a city hlboké, pravdivé a opravdivé.

Július Noge

Básne „ľahučké“. Zdalo by sa, že tento prívlastok je v opozícii k tomu, čo sme práve povedali o Turčányho schopnostiach čítať vnútri vecí. Ale nie. Ktorýsi veľký básnik povedal o sebe: „Hrám sa a žiarim.“ Hrá sa aj Turčány. Hrá sa až do humoru – a keďže pri jeho humore, ako pri každom pravom humore, je vždy prítomné aj srdce, výsledkom je pravá radosť. Ono žiarenie. Hrá sa s rýmami, samozrejme, s nimi predovšetkým... Hrá sa s eufóniou, hrá sa so zložitými básnickými formami. A nie sú to verše pre efekt, ako si kedysi mysleli niektorí o tomto básnikovi virtuózovi. Sú to verše pre radosť zo slova, zo samého jazyka, z možností, ktoré jazyk poskytuje. Máte tu do činenia s kúzelníkom slovenského jazyka...

Jozef Felix

Domov, zvlášť hlboko preciťovaný v cudzine, nie je Turčánymu iba prírodná danosť, lež aj ľudská aktivita, prejavujúca sa predovšetkým v tvorivosti básnickej. Kultúra a príroda, zvonná reč a zurčiaci potok – to nie je len náhodné susedstvo citovaných veršov, ale aj skutočnosť pre Turčányho nanajvýš príznačná i podstatná.

Viktor Kochol

Ak vás prekvapí, či ako básnik, či ako vedec, novými súvislosťami medzi javmi, nečudujte sa. Vie totiž hodne, vie, prepáčte, viac ako vy. Bdie, aj keď vy spíte, a od sledovania ľudskej myšlienky má často zapálené oči. Srdce? To stále. Beznádejný prípad. Ako už ten, komu bolo dané živiť práve ľudskú nádej.

Milan Rúfus

Básnická zbierka Viliama Turčányho Obrazy... Čiže Mária i rám – ako sa už stalo pravidlom – stojí na pevných pilieroch excelentného zvládnutia básnickej formy, na premyslenej kompozičnej výstavbe a na tradíciách domácej i zahraničnej duchovnej lyriky. Obrazne povedané: rodný list Turčányho básnickej knihy nás dovedie k inšpiračným zdrojom v osobe básnikov svetového významu. Autor čerpá z kvality spečatenej časom, diel Danteho, Petrarcu, Ovídia či Vergília, a siaha aj po prameni domácej – nielen duchovnej – lyriky (Konštantín Filozof, J. Hollý, J. Kollár, I. Krasko, L. Novomeský). Pričom Turčányho básnický naturel a bytostná inklinácia sa prejavuje najvýraznejšie v sprítomnení podnetov tvorby Jána Hollého. Duchovná lyrika Viliama Turčányho má niekoľko špeciálnych funkcií. Poslúži najmä autorovi ako vnútorná komunikácia s vlastnou minulosťou, sebareflexia doterajšej tvorby a štylizovaný rozhovor s Bohom. Konkrétna podoba určitej strofickej formy ohraničuje priestor spomienky, „arénu“ prezentácie individuálnych osobitostí básnického umenia a rozpätie vlastného náboženského presvedčenia iba formálne. Autor pociťuje potrebu prelomiť intímny, na pohľad hermeticky uzavretý charakter týmto spôsobom písanej poézie. (...) Hoci Turčány strieda prevažne tradičné žánre poézie, strofické formy a veršové systémy, spôsobom komponovania ich revitalizuje. Živá flexibilná forma otvára inak vo svojej podstate intímny rozhovor s Bohom aj literárnu komunikáciu, ktorá prebieha v myšlienkach tvorivej osobnosti, aby tak kdesi v hĺbke ukryté posolstvo znášanlivosti a porozumenia i navonok prezentovalo svoj vplyv. Tieto básne preto možno charakterizovať ako komunikačné a pôvodný text chápať ako kreatívnu reakciu na organicky vkomponovanú myšlienku, verš, s ktorými vytvára pomerne pôsobivú textovú koláž. Súčasne tento intertextuálny rozmer čitateľovi umožňuje návrat k prirodzeným ľudským hodnotám, ktoré predstavila „klasická“ poézia, a tvorcovi znovuprežitie mladosti v štylizovanom záblesku minulosti, v spomienke na domov. Toto kombinované úsilie zbavuje tradičnú poéziu a tradičné hodnoty patiny a univerzalizuje pôvodnú básnickú výpoveď.

Jaroslav Vlnka

Prsteň je pomerne útly výber, ktorý sa očividne usiluje priniesť to, čo je autorovi najbližšie, čomu sa niekde nedostalo dôrazu, ale predovšetkým to, čo tvorí básnika ako celistvú osobnosť. Nie náhodou sa zbierka začína básňou venovanou autorovmu rodisku, Suchej nad Parnou, „si môj chlieb a si i môj prameň, / si môj hlad, i stály môj smäd“ (s. 6). Turčány vo svojich veršoch dočista napĺňa slovo ľubozvučnosť v jeho najkrajšej, nesprofanovanej podobe, jeho vždy závažné a dôstojné myšlienky sa ako na vlnách vznášajú na zvukomalebnom pozadí, ktoré akoby ich ešte čírilo, ktoré akoby ich ešte prehlbovalo. Do výberu Prsteň sa dostali básne z rukopisu i z rozličných autorových vydaných zbierok, spája ich čistota myšlienky i básnického obrazu, ale i poslanie (ako z villonovskej balady, ktorá je taktiež zastúpená). Turčány, hoci si všíma prírodu, nepredkladá jednoduché prírodné obrázky, naopak, všíma si osudy vierozvestov Cyrila a Metoda, osud Jána Hollého, vôbec starú slovenskú minulosť, ku ktorej má vrúcny tvorivý vzťah. Nie je však ani domasedom, očividne rád spomína na svoje neapolské obdobie: „Odvtedy hľadám verš, čo sám už tvorí slohu, / tú slohu slôh! // Odvtedy hľadám verš, v ňom celý vesmír je. / A sám ním stávam sa, keď chcem i ja byť v BOHU. // A vo mne BOH!“ (s. 82) (...) Viliam Turčány ponúka svoje chvejúce sa srdce na dlani a ako pravý muž a džentlmen ho nevnucuje, len dáva, akoby práve plný poézie prešiel vedľa nás a obdaroval nás. Ako každý raz štedro, ako každý raz už akoby navždy.

Viera Prokešová
POĎAKOVANIE ZA ÚRODU
V. TURČÁNYMU

Len trochu prituhlo,
no fúka z Bôrika.
Dnes ti je, Vilko,-siat,
jak vraví Norika.

A ktože rozumie
hre bohov, takej nemej.
Čím je nám rokov viac,
tým nás je trochu menej.

No, čo sme stvorili,
naďalej ostáva.
A to je, môj milý,
najkrajšia oslava.

Ťahal si. Tiekol pot.
Pot z pracujúcej šije.
A dával národu,
čo stále nevie, čí je.

A bolo toho dosť.
Ba veľa, čo si dával.
Veď tvoju úrodu
sám Pánboh požehnával.

Mohli to dosvedčiť
noc čo noc hviezdy zlaté,
že si sa celý dal
vo svojom celibáte.

A ja dnes nebesiam
ďakujem za priateľa.

Aj tebe ďakujem.
Dal si nám, Vilko, veľa.

Milan RÚFUS
(In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 5, s. 7.)