Nijaký slovenský básnik v uplynulom storočí nevynaložil toľko intelektuálnej energie na uskutočnenie modernisticky exkluzívneho spôsobu tvorby. Vedel, že prijatím tohto poslania sa počas svojej argonautskej výpravy odsudzuje na samotu. Keďže od príliš podenkovo zameranej literárnej kritiky nemohol čakať pomoc, v troch knihách esejí si doslova samoobslužne zmapoval úsilia popredných európskych básnikov a navyše aj v básňach vymedzil svoj vzťah k bezprostredným predchodcom. Nielen básnicky realizoval program dôslednej eliminácie/redukcie epifenomenálneho, ale aj dokumentárne zaznamenal priebeh svojho experimentu.
Viliam Marčok
Víťazoslav Hronec presahuje štandardy slovenského myslenia a iste so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že jeho názorové smelosti nie sú iba menšinovej proveniencie, že na svoje tvrdenia si mohol trúfnuť aj preto, lebo vidí ponad a za zrkadlo svojho národnostného, ba i národného bytia. Básnik Hronec totiž vie, čo je to dobro a čo zlo, vie ako pristupovať k týmto hodnotovým súčastiam života.
Peter Andruška
Hroncova básnická a vôbec literárna tvorba ma prilákala aj svojráznou univerzalizáciou, čo sa manifestovalo niekoľkými spôsobmi. Je to predovšetkým Hroncova neprestajná a systematická negácia akýchkoľvek bariér a hraníc, a jeho úsilie vyhnúť sa (časovej, priestorovej a inej) ohraničenosti a obmedzenosti.
Adam Svetlík
