Víťo Staviarsky photo 2

Víťo Staviarsky

22. 10. 1960
Prešov
Žáner:
próza, iné

Komplexná charakteristika

Víťo Staviarsky začal časopisecky publikovať koncom osemdesiatych rokov v časopise Romboid (poviedky Pes za dve stovky, Praha v pršiplášti). Nasledovala poviedka Družbacký a spol. v Slovenských pohľadoch (1990) a krátke texty Zmrazený človek a iné v časopise Fragment (1994). V roku 2001 získal v literárnej súťaži Poviedka prémiu za prózu Laborant. Viaceré svoje poviedky publikoval aj elektronicky na internetových stránkach www.sme.sk, www.amnezia.sk. Dvakrát bol finalistom literárnej ceny Anasoft Litera (nominácie za debut Kivader a zbierku próz Záchytka). Tretia kniha Víťa Staviarskeho s názvom Kale topánky by mala vyjsť v máji 2012 vo vydavateľstve Marenčin PT.

Dej svojho knižného debutu Kivader (2007) autor situoval do prostredia rómskej osady. Hlavnú dejovú líniu tejto rozsahom neveľkej knihy tvorí hľadanie Kivaderovho postihnutého syna Rudka, ktorý sa stratí na mestskom jarmoku. Napriek zdanlivo vážnej téme sa text vyznačuje humorným vyznením, pričom dojem tejto „úsmevnosti“ nevzniká len zo samotných peripetií pri pátraní po Rudkovi, ale najmä zo spôsobu, akým ich sprostredkováva postava rozprávača, dedinského bubeníka a Kivaderovho najlepšieho kamaráta: „Sedeli sme v krčme, piť sa nám nechcelo, no dali sme si, aby sa lepšie rozmýšľalo. Neskôr sme sa vybrali hľadať do parku, k rieke i pod mosty. Vo všelijakých domoch sme sa pýtali. Zašli sme aj k Rómom, čo tam žijú, ale nič nevedeli. Keby sme zaplatili, vedeli by! Kivader im dal päťdesiat korún, a oni klamali, že ho zrazilo auto. Strašne sú zákerní.“ Kivader je už textom vyprofilovaného autora s jasným umeleckým rukopisom. Jadrné vety bez jediného zbytočného slova, hovorová lexika, výborná štylistika, to všetko sú vlastnosti, ktorými sa vyznačovali už Staviarskeho prvotiny a takto formovaný text sa stáva jeho poznávacím znamením.

Staviarskeho druhá kniha Záchytka (2009) pozostáva z troch próz – Zápisky ošetrovateľa, Lacko Berger a Andyho žena. Zatiaľ čo posledné dva texty oscilujú na rozhraní medzi poviedkou a novelou a zachovávajú si relatívnu kompaktnosť, Zápisky ošetrovateľa pôsobia roztriešteným dojmom – nie však v negatívnom zmysle slova. Ich kostru tvorí útržkovité rozprávanie ošetrovateľa v protialkoholickej záchytnej stanici v bližšie nešpecifikovanom meste na východe Slovenska. Charakter textov vyplýva už z názvu knihy – ide o zápisky, pre ktoré je opäť typická osviežujúca údernosť a dynamika. Prostredníctvom príbehov, ktoré zažil počas práce na tomto oddelení, oboznamuje ošetrovateľ Jablonsky čitateľa s osudmi ľudí žijúcimi na hrane, resp. na okraji spoločnosti – či už sú to bezdomovci, alkoholici, násilníci alebo kriminálnici – škála zobrazovaných postáv je široká a veľmi rôznorodá. Hlavní hrdinovia Staviarskeho minipríbehov nie sú zviazaní žiadnymi spoločenskými konvenciami – už samotné miesto, na ktorom sa ocitli, napovedá, že zachovávanie akéhosi dekóra v správaní sa v ich prípade nedá očakávať. Vulgarizmy, zúfalé činy, vypäté situácie, či rodinné drámy – to všetko je každodennou rutinou ošetrovateľa Jablonskeho. Staviarskeho rozprávač nikdy neodsudzuje, nemoralizuje, nemá potrebu vytvárať si názory a podsúvať ich čitateľovi. Zaznamenáva priam dokumentárne, objektívne, nezaujato, stále si zachováva istý neutrálny odstup, z ktorého pozoruje, čo sa vôkol neho deje. Svojich pacientov chápe, no najmä si s nimi (a im) akosi ľudsky rozumie – možno aj preto, že sa sám cíti byť viac súčasťou tejto suterénnej spoločnosti ako súčasťou spoločnosti tých takzvaných „normálnych“ ľudí: „Aj tak som už musel ísť na nočnú. Podzemie. Kryt. Pancierové steny. Na záchytke som sa cítil bezpečnejšie ako na ulici. Ľahol som si na diván. Neón vytrvalo bzučal do ticha. Fajčil som jednu od druhej a premýšľal o ľuďoch, že čo v nich drieme.“ V súvislosti s tvorbou Víťa Staviarskeho sa často skloňuje pojem empatia, ktorú i samotný autor nazýva svojou tvorivou metódou. Aj vďaka nej jeho texty, plné „estetiky špiny“ (Staviarskeho výraz), nevyznievajú ako samoúčelná snaha o šokovanie čitateľa vymenovaním čo najväčšieho počtu kurióznych, absurdných či tragických príbehov. Zdanlivo odosobnené rozprávanie v kontraste so zobrazovaným prostredím a societou, špecifický štýl a vnútorná dynamika textov robia tvorbu Víťa Staviarskeho v množstve súčasnej slovenskej prózy ľahko identifikovateľnou a čitateľsky nanajvýš príťažlivou.

Veronika Svoradová