Víťo Staviarsky photo 2

Víťo Staviarsky

22. 10. 1960
Prešov

Napísali o autorovi

Víťo Staviarsky sa opakovane pokúša zachytiť "špinavú" stránku súčasného života v jeho spontánnosti a živelnosti. O prostredí drobných zlodejíčkov, prostitútok, ľudí bez domov či pretĺkajúcich sa na okraji spoločnosti ťažko písať neutrálne, bezpríznakovo. Rizikom Staviarskeho láskavého a exotizujúceho prístupu je istý, azda aj neuvedomený sebakolonizačný kalkul. Autor vo svojich príbehoch nastavuje zrkadlo tak, aby sa tradične čitateľské predstavy vo vzťahu k naznačeným témam pokiaľ možno naplnili.

Radoslav Passia (V. Staviarsky: Rinaldova cesta)


Staviarsky majstrovsky balansuje na hrane sentimentality, naturalizmu a hororu. Chvíľami dojme, chvíľami vydesí, ale hlavným spojivom sa mu stáva humor, navonok čierny, ale v hlbších vrstvách bohato prefarebný. Takto ukrutne dokázal občas okúzlenie s hrôzou spojiť Bohumil Hrabal a snáď ešte viac sa pripomenie William Faulkner so svojimi ságami o černošskej chudobe a bielej zberbe na americkom Juhu. Ide tu však len o príbuznosť, nie poplatnosť – Staviarsky píše na porovnateľnej úrovni, ale nanajvýš osobito.

Viktor Šlajchrt

Staviarsky sa v debute úspešne vyhol jazykovému stereotypu, v texte prevažujúce jednoduché vety zodpovedajú štatútu postavy a zároveň narátora, rómskeho bubeníka. Rozprávanie vzbudzuje dojem hovorovosti, no výstavba textu je oveľa komplikovanejšia. Bubeník totiž – za objednané borovičky – rád rozpráva príbehy; autor skladá dej ako mozaiku, pravdivosť rozprávania sa relativizuje a naopak, posilňuje sa, paradoxne, jeho fiktívnosť, „literárnosť“. (...) Rozprávač skutočnosť nekomplikuje, ale intenzívne ju žije a emotívne prežíva. Hoci nedokáže rozlíšiť veľké a malé problémy či zistiť, v akej otrasnej sociálnej periférii existuje, s celou naliehavosťou si to uvedomí čitateľ. Staviarskeho debut nie je len knihou rozpadnutou na anekdotické fragmenty, ale stáva sa závažnou výpoveďou nielen o Rómoch.

Marta Součková

Nikto iný pred ním sa na rómske etnikum nepozrel s toľkou empatiou a porozumením, nikto iný ho neinterpretoval z takejto, predsudkami nezaťaženej pozície. To už naozaj pripomína filmársky precízny zber materiálu, prácu v teréne. Staviarsky sa k nej bez okolkov hlási pri prózach z blázinca a protialkoholickej záchytnej stanice.

Zora Prušková

Staviarsky má schopnosť pretlmočiť elementárnu ľudskosť, ktorú nachádza na spoločenskej periférii medzi bizarnými existenciami vo všetkých jej podobách. Rovnako dokáže sprostredkovať tragické momenty ľudskej existencie zdanlivo nezúčastneným, no pritom pôsobivým rozprávaním, ktorým sa dokáže vyhnúť úskaliam sentimentu.

Ivana Taranenková

Ani Staviarskeho hrdina, ani sám autor sa nevyvyšujú, ale spolu so svedectvom, ktoré predkladajú, sa pohybujú na jemnej, sotva badateľnej hrane svojho vzbúrenectva a svojej asertivity. Celá výpoveď sa takto dostáva do polohy pritlmenej, hoci vonkajškovo až krikľavo farbistej reflexie o konflikte jednotlivca a spoločnosti s trpkou príchuťou tradičnej bezperspektívnosti, či prosto neexistencii ľahkých riešení. Napriek tomu Staviarskeho prózu nemusíme pokladať za prózu bez myšlienkovej perspektívy: perspektívnosť jej reflexie je v reflexii samej a v jej slobode vidieť v situácii človeka predovšetkým ľudské pulzácie, ktoré nemusia vždy upevňovať ľudské vzťahy.

Alexander Halvoník