Vladimír Archleb photo 1

Vladimír Archleb

25. 2. 1953
Trnava
—  24. 10. 2007
Bratislava
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Vladimír Archleb: Račiansky výber
Výber z tvorby nekompromisného „kuriča-básnika“, ktorý do roku 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch. Civilné, občas funkčne vulgárne či drsne erotické verše premknuté hnevom a iróniou, nie však zatrpknutosťou. Pokiaľ by sme básne čítali bez prihliadnutia na historický a politický kontext (socializmus bývalej ČSSR), v ktorom vznikali, vyznievali by chvíľami prehnane silácky a nechcene komicky. Ich nadčasová hodnota je teda diskutabilná. Súčasne je v nich však prítomná, to najmä, vysoká miera autentickosti a úprimnosti. Z básní vanie jedinečný autorský naturel, ktorý si je vedomý, že nepatrí do obdobia, do ktorého sa narodil: „veľmi skoro som tu“. Ne/dobrovoľne vyčlenený z priemernej bezpečnosti svojich spoluobčanov kritizuje ich spôsob života, ako aj tvorbu niektorých prorežimných kolegov – robí to síce hlasno, až na výnimky však nie prvoplánovo. Iba výnimočne sa autor dopustil nechcene povýšeneckého postoja, keď v básni o žene, čo čaká nemanželské dieťa, na jednej strane odsudzuje tých, čo odcudzujú ju, sám však oplýva skôr zhovievavou premúdrelosťou ako empatickým záujmom: „dievča zlaté / nebolo ti to veru treba“. Je zaujímavé, že Archleb si síce bol vedomý toho, že jeho tvorba oficiálne nevyjde, no aj tak sa vyvaroval ochranných (a väčšinou neúprimných) vyhlásení, že píše pre seba. Nie, Archleb svoju tvorbu reflektoval a potreboval písať: o tom, čím a ako ne/žil, aj preto sa jeho básne chvíľami preklopia z priamočiarosti do prvoplánovosti (napr. báseň o konfrontácii „malých“ a „skutočných“ problémov prostredníctvom paralely plesne na nohe a umierajúcich detí). Archleb totiž v písaní nešpekuloval („všetko je jednoduché / ako dážď alebo nádcha“), ale ho (a cez neho) prežíval, bez zbytočných rečí: „trepú o umení / a moja ponožka tu bezmocne leží / úplne bez záujmu“. Najlepšie to podľa mňa dopadlo v básňach Okamžik a Politici – posledne uvedená je dôkazom, že autor bol schopný aj pôsobivej obraznosti a presahu v zdanlivo priamočiarej drsnosti; je však dobre, že si zvolil metaforicky nevyzdobenú cestu, pretože tá priliehala k jeho životnému pocitu i vtedajšiemu obdobiu výstižnejšie. Druhá časť knižky obsahuje „medailóny“ jeho obľúbených rockerov. Predstavujú skôr jeho vnímanie ich odkazu, v ktorom nechýba i snaha o oddeľovanie úprimnosti od povrchnosti. Knižku vnímam ako potrebné pripomenutie si (bez)ducha predrevolučných čias.
Derek Rebro , Knižná revue 14-15/ 2009, Poézia 2008, Tých pár kvapiek vodu nestvorí
 
Rachelova poézia je iba veľmi výstižným svedectvom a mementom doby. Básnik píše fotograficky presne o každodenných pocitoch mladého muža žijúceho v zadrôtovanom, dvojtvárnom absurdistane reálneho socializmu. Stavy apatie, bezradnosti, vykorenenosti, obavy z budúcnosti, očakávanie zlého a ešte horšieho, premiešava s pocitmi pasívnej rezistencie či zatrpknutím nad stratou morálnej kontinuity.
Všetky tieto opiáty beznádeje mieša v pohári od kremžskej horčice do poetického koktailu, ktorý zasiahne najmä tých, čo si minulý režim odžili. Čítame poéziu odstrojenú od akýchkoľvek metafor či básnických ozdôb a umeleckých príkras. Archleb deklamuje suchými slovami naoko drsné vety, keďže vníma všetko okolo seba optikou poučeného fatalistu, ktorý má už blízko k rezignácii.
Básnik aj z pozície intelektuála odsunutého na okraj spoločnosti podáva priame, úprimné, sociologicky stručné svedectvo Veľkého Vytriezvenia z opitosti po dubčekovskom rohlíku. V tomto zmysle je jeho poézia podnetná a najmä potrebná na osvieženie historickej pamäti národa.
No zaujímavou je aj druhá časť knižky, kde v 11 portrétoch píše o svojich najobľúbenejších hudobníkoch, ktorí ho zásadne ovplyvnili. Kritické miništúdie sú zvláštne najmä tým, ako Archleb hľadí na hviezdy západného rocku. Pozerá otvorenými očami človeka, čo vie poľahky rozlíšiť, kde sa v hudbe skrývajú hodnoty a pravda a odkiaľ už vyčnieva imidžová pozlátka na ohlupovanie más. Nie je len pojašeným ortodoxným fanúšikom, ale hlavne „čitateľom“ komplexného posolstva rockovej hudby.
Andrijan Turan: Veľké vytriezvenie z opitosti dubčekovským rožkom, SME, 29. 11. 2008
https://www.sme.sk/c/4198859/velke-vytriezvenie-z-opitosti-dubcekovskym-rozkom.html
 
Ktorá kniha slovenského autora vás v roku 2008 najviac zaujala? (anketa časopisu týždeň)
Prvá a jediná oficiálne vydaná básnická zbierka predčasne zomrelého Vladimíra „Ráchela“ Archleba  Račiansky výber (Fragment). Pre zažitú, priamu poéziu, spätú najmä s 80. rokmi 20. storočia. Dostal sa „pod kožu“ tej doby a oslovuje autentickou výpoveďou človeka ustavične mimo prúdu, kuriča z undergroundu.
Jana Bodnárová, spisovateľka, 2008
 
Kde je krása?
Račiansky výber v názvu představuje trojitý erbovní znak. Vladimír Archleb žil až do svatby na bratislavské periferii v Rači, pil laciná vína, jakým byl v těch časech oblíbený Račianský výběr, a výběrem je i sama kniha.
     První báseň je datovaná 18. 11. 1978. Obsahuje základní topografii Archlebovy poezie: smutný život v zemi, ulici, na které lze potkat svého fízla, cimru s odhrnutým závěsem a zamřížovaným oknem. K tomu potom přibývá atmosféra práce v CHZJD, chemické továrně, kde stojí kolegové nadýchaní trichlorem v bufetu frontu na vlašák, kde ROH schůzuje, plán se plní, dělníci naslouchají jako sfingy svému vedoucímu, s atmosférou města, v němž na Slavíně kladou pionýři věnce a z jejich vedoucí sálá pach mladé feny.
     Archlebovu poetiku paseky či holoseče určuje elementární vnímání atmosféry, věcí a pocitů, prozaická řeč verše a občas laciný rým jako ironické echo poetismu. Co je tu neslušné: laciná práce - laciný život, laciné víno - laciné vztahy, laciná slova - laciné rýmy. Štěpná slova: dělníci „stojí“ v řadě na vlašský salát stejně, jako se sex odehrává „na stojáka“.
     Výrazem obscénní skutečnosti je obscénní jazyk, u Archleba překvapivě střízlivý a zdrženlivý. Nezasahuje jen oblast sexuality, ale celou skutečnost. Je to přitom jazyk literární. Nejde o jazyk nonsensu jako u Bondyho, ani o surrealistický jazyk Nezvalova voyeurismu či hravý jazyk Andreje Stankoviče, nýbrž o řeč přímé pojmenování jako u Ivana Martina Jirouse.
     Archlebův básnický svět se skládá ze smyslových vjemů. Určují ho základní pocity a počitky, dýchání, pocení, hlad, žízeň, chlad, teplo. Pivo v něm páchne jako opičí moč, švédský chlebíček chutná jako hadr na nádobí, v ústech je cítit pachuť po noční. Nacházíme v něm jakýsi převrácený svět poetistické poezie pro všechny smysly. Žádné vůně, vybrané chutě, andělské zvuky, sametové dotyky, pohled na rosu v trávě, ale pachy, smrady, drsný rockový zvuk, pohled na nahé dělníky procházející v šatnách mezi skříňkami. A za tím vším jako šestý smysl bolest.
Peter Zajac: Menhir ve zvlhlých ponožkách, Orientace, Roč. 22, 2009, č. 102, 2. 5., příl. Orientace, s. 22, Lidové noviny
https://www.pressreader.com/czech-republic/lidove-noviny/20090502/282102042619396