Vladimír Archleb, zvaný „Rachel“

sa narodil 25. februára 1953 (v Trnave), žil krátko v detstve v Topoľčanoch, a potom v Bratislave. Zomrel 24. októbra po dlhej, ťažkej chorobe vo veku 54 rokov. Bol básnik, ale živil sa ako robotník a kurič. So svojím vyvinutým zmyslom pre pravdu a spravodlivosť patril medzi svojimi priateľmi – umelcami k najradikálnejším osobnostiam. Bol mimoriadne skromný a nenáročný, v hĺbke duše pokorný veriaci. Bol mu vzdialený akýkoľvek karierizmus. Bol „posledný kurič“, označený za nepriateľa štátu. Cítením bol pravý rocker. Miloval hudbu 60. rokov. Vraví sa, že všetko so všetkým súvisí. Nie je určite náhoda, že dvaja z jeho najlepších kamarátov, básnik Tomáš Petřivý a výtvarník Igor Kalný zomreli ešte pred rokom 1989 ako 30–roční (čoskoro ich nasledoval básnik Gusto Dobrovodský). Na ich stupňujúcom sa zúfalstve a apatii sa značne podpísal predchádzajúci režim. Rachel vždy tvrdil, že on bude ďalší. O jeho nekompromisnosti svedčí aj to, že do novembra 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch a podieľal sa na neoficiálnych umeleckých aktivi­tách (spolu s Jankom Budajom realizovali napríklad roku 1979 „Týždeň fiktívnej kultúry“). Po páde totality uverejnil niekoľko básní v Kultúrnom živote a v mesačníku Fragment. V SME o ňom  napísali, že „bol legendou bratislavskej undergroundovej kultúry“. Zanechal za sebou hlboko smútiacich rodičov, brata, manželku a bývalú manželku, deti a vnúčatká, ktoré si ho nestihli asi ani zapamätať.