Mináčovo prozaické a esejistické dielo takmer polstoročie dodávalo impulzy vývinu slovenskej spoločnosti, literatúry a kultúry. Do literatúry vstúpil vzápätí po absolvovaní ťažkej ľudskej skúšky v Slovenskom národnom povstaní a vo fašistických koncentračných táboroch. Jeho prvé knihy sa vyznačovali dokumentárnosťou, ale aj vyrovnávaním sa s vojnovou skutočnosťou, v ktorej človek zahliadol závratné hĺbky existenciálnej ničoty, aby sa napokon stal kritickým mementom ľudskej civilizácie. Od totálneho subjektívneho kriticizmu však Mináčovi hrdinovia postupne dozrievajú k potrebe oslobodzujúceho činu, ktorý stelesňuje nielen povstalecká aktivita, ale aj aktívny podiel na budovaní novej spoločnosti (Včera a zajtra, Prielom, Modré vlny). Autor sa stáva priekopníkom socialistických myšlienok, ale v dielach zobrazujúcich vtedajšiu spoločnosť zohrávajú závažnú úlohu kritické prvky. V zbierke poviedok Na rozhraní sa na citovom pozadí postáv oveľa výraznejšie uplatňuje irónia a sarkazmus. Vyvrcholením Mináčovej prozaickej tvorby je 3-dielna románová syntéza Generácia, v ktorej autor cez individualizované osudy slovenskej inteligencie zachytil posledné mesiace fašistického slovenského štátu a Slovenského národného povstania až po februárové udalosti roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti. Mináč koncipuje svoje postavy ako individuality s existencialistickým pocitovým svetom, z ktorých postupne vyrastajú revolučné osobnosti typu Marka Uhrína. Šesťdesiate roky v Mináčovej tvorbe znamenajú posilnenie ironických a satirických prvkov smerujúcich na spoločenské problémy. Najmä knihy Nikdy nie si sama, Výrobca šťastia, Kto kráča po ceste a Záznamy prinášajú hlbokú kritiku socialistického byrokratizmu, pokrytectva, zachytávajú proces odcudzovania myšlienky a reality a s tým spojené pocity a morálne a filozofické problémy vtedajšieho človeka a spoločnosti. Tieto prózy sa vyznačujú záznamovitosťou, ktorú však dynamizuje autorov intelektuálny skepticizmus a ironizovanie konvencionalizujúcich sa hodnôt, ktoré hlása vtedajšia spoločnosť. Román Výrobca šťastia je karikatúrou spoločenských neduhov, ktoré autor zviditeľňuje nielen tradičnými, ale aj fantazijnými prvkami. V druhej polovici 60. rokov Mináč celkom opúšťa beletrizované formy a sústreďuje sa na esejistiku. Vrcholným dielom z tohto obdobia je kniha Dúchanie do pahrieb, v ktorej podrobil kritike doterajšie oficiálne koncepcie národných dejín a cez postavy významných osobností slovenských dejín (Š. M. Daxner, J. Francisci, M. Bakuliny) a ich vzťahy k vodcom slovenskej revolúcie v roku 1848 Ľ. Štúrovi a J. M. Hurbanovi ukazuje diferencovanosť slovenského národného pohybu. Mináč neidealizuje veľké postavy minulosti, ale skúma najmä ich chyby a omyly. V tomto duchu pokračuje aj v knihe Zobrané spory J. M. Hurbana, či v esejách z ďalších kníh. Vo svojej publicistickej a esejistickej tvorbe Mináč nekonformne a kriticky zaujíma nekonvenčné stanoviská k politickým, spoločenským, dejinným i aktuálnym problémom slovenskej spoločnosti. Osobitné miesto v jeho publicistike majú kultúrno-kritické a literárnokritické state. Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v časoch politického zlomu roku 1989 a po ňom, keď sa s príslovečnou intelektuálnou vervou púšťalo do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila táto spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach.
Alexander Halvoník
